Badboy Has Also Heart

13

„To ti povedal?!” vykríkla Jess ako šialená.

„Hej...” prikývla som, no začala som ľutovať, že som jej to povedala. Mala som asi vedieť, ako zareaguje.

„Dievča, ty máš také šťastie!” povedala nadšene, „keby mne povedal Jaden, že ma miluje... Páni, asi by som mu skočila okolo krku a nikdy sa od neho neodlepila” zasmiala sa a ja spolu s ňou.

Práve sme išli na našu poslednú hodinu, chémiu. Dnes budeme robiť niečo vo dvojiciach, snáď budem môcť byť s Jess.

„Trieda, utíšte sa” snažila sa zaujať našu pozornosť pani Holdová. Niekoľko sekúnd jej to síce trvalo, ale keď už buchla do stola svojou päsťou, všetci utíchli. „No takže, idem vás teraz rozdeliť do dvojíc. Tieto dvojice budú trvať do konca školského roka, pokiaľ to nezmením ja. Nikto si dvojice nebude môcť zameniť” oznámila. Na katedru položila misku s malými lístočkami.

„Na lístočkoch sú mená dievčat. Dvojice budú teda chlapec a dievča. Každý chlapec si príde vybrať listoček, na ktorom bude meno vášej budúcej spolusediacej. Ehm” tvárila sa, že rozmýšla, „Anthony, poď prvý” privolala ho k sebe.

Anthony chvíľu zahrabal v miske, až nakoniec vybral meno, na ktorom bolo Avani. Ako inak, slávna dvojica Anthony a Avani sú spolu.

Postupne chodili ďalší a ďalší, Jaden si vybral Jess, ktorá sa divím, že neskákala od šťastia. Chase si vybral Charli a Jackson... No Jackson si vybral Riley. Snažil sa učiteľku presvedčiť, aby si vybral znova, no tá mu to nedovolila. Takže ako už môžte hádať, Payton si vybral lístok s mojim menom.

Stojím pri stole, s Paytonom po boku, a rozrezávame žabu. Teda, ak mám byť konkrétna, to Payton rozrezáva tú žabu. Ja by som to nedokázala.

„No tak, nechceš si to skúsiť?” dobiedzal sa. „Nie” odpovedala som chladným tónom.

„Čo si taká nepríjemná?” dráždivo sa ozval. On sa ešte pýta? Takže to, že mi povedal, že som chudera, potom ma využil ako sám povedal a ešte sa hneval, že som s Jacksonom pre neho nieje dostatočný dôvod?

„Takže ty sa ešte opovážiš toto spýtať” odfrkla som. Nemôžem mu dovoliť sa mi dostať pod kožu. Nie znova. Už takto môj plán zlyháva, keď mám s ním niekoľkokrát do týždňa sedieť pri jednej lavici.

„Prepáč, zabudol som. Kurvy sú nepríjemné stále” uškrnul sa. A stačí. Už to nezvládám.

Chytila som do ruky tašku a bezslova vyletela z triedy so slzami v očiach. Nech si učiteľka hovorí čo chce, ja s tým idiotom sedieť v jednej lavici nebudem.

Vzlyky a slzy ma sprevádzali po celú cestu. Domov som to namierené nemala, oh nie. Vydala som sa niekam, kde to nepoznám ani ja. Jednoducho som išla kam ma nohy viedli. Ľudia na mňa zazerali, otáčali sa za mnou. Mne to bolo aj tak jedno. Jediné, na čom mi záležalo, bolo to, že som kurva. Ako ma on sám nazval.

Po niekoľko minútovej chôdzi som zastala na moste. Most, ktorý prechádzal ponad rieku. Sadla som si na jeho kraj so zvesenými nohami. Sledovala som vodu, ryby ktoré v nej plávali.

Kymácala som nohami sem a tam. Aké by bolo to skončiť? Pomyslela som si. Viem, je to prípad na psychiatriu, ak niekto chce spáchať samovraždu, ale táto otázka mi nedala. Smrť - tak jednoduchý riešiteľ všetkých problémov, no aj prinášateľ problémov. Problémy sa pre mňa síce skončia, no iným ich to zas prinesie.

Obloha sa pomaly začínala sfarbovať do sýto červenej, prinášala so sebou aj nádherný západ slnka. Sama som si neuvedomovala, že tu som tak dlho, no domov sa mi ísť ešte nechcelo. Páčilo sa mi tráviť čas sama. V tichu, bez ľudí a len s prírodou. Zvuky čvachtajúcej vody a spievajúcich vtákov bolo pre mňa na nezaplatenie.

Keď som sledovala hviezdy, ktoré boli rozsypané na oblohe, do ticha sa ozval hlas. „Pozrime sa kto tu je”. Áno, bol to presne ten, koho máte na mysli. Payton.

„Čo tu chceš?” opätovala som mu. Môj hlas bol ale beznádejný. Myslím tým, absolútne som sa nezaujímala, či znie nepríjemne alebo zúfalo.

„No nič” úžasné, je opitý. „Len som sa tak zamotal” jeho vety nedávali vôbec zmysel.

„Tam kde som ja” zamrmlala som pre seba, k tomu nezabudla pridať ani prekrútenie očami.

„Presne” mávol rukou, v ktorej som si až teraz všimla, že drží fľašku.

„Prečo si sa opil?” povzdychla som si, stále sediaca na okraju mosta. Odkedy som tu, tak som z neho nezliezla.

„A ty? Prečo si tu? Čo chceš, zoskočiť?” zasmial sa. Nič som mu na to neodpovedala. Po chvíli ticha sa ale ozval. „Bolo by to tu lepšie, bez teba. Žiadne problémy, nevykusovala by si sa s mojím najlepším kamarátom a neotravovala mi život” postavil sa vedľa mňa. Chce to takto? Fajn, pristúpim na jeho hru.

„Zhoď ma” mykla som plecom. „Strč ma, zabijem sa na tých ostrých kameňoch čo sú dole” ukázala som, „a potom povieš, že to bola samovražda. Nikto ťa neobviní”

„Fakt?” znel udivene. Na jeho otázku som len kývla hlavou na súhlas. Fľašu položil vedľa seba, postavil sa za mňa. „Posledné slová?” spýtal sa s rukami položenými na mojom chrbte. Naozaj som si nemyslela, že to zoberie vážne.

Nádych, výdych. „Povedz Jacksonovi, že som ho mala naozaj rada” po týchto slovách som podomnou ucítila voľnosť.