Badboy Has Also Heart

26

PAYTON'S POV.

Keď som si všimol, ako sladko spí, nemohol som si pomôcť a usmial. Vyzerala ako anjel, ktorým aj v skutočnosti bola. Jemné pochrapkávanie, zavreté oči a malý úsmev na jej tvári by dokázal, aby som sa na ňu díval takto večne. Nik sa jej nedokázal vyrovnať. Ani Emily. Myslel som si, že sa s jej výzorom podobným Brook bude aj podobne správať - nevinne a milo. No ale hneď po prvom stretnutí som zistil, že je ako všetky ostatné - Barbie. Nepotrebuje mať na to ani blond vlasy, stačí to, ako sa správa. Preto sa jej už musím konečne zbaviť. Možno.

Nie som typ chalana, ktorý miluje. Nikdy som nikoho nemiloval, NIKDY. Nehanbím sa to priznať, nech si o tom myslí kto chce čo chce. Vždy som baby mal na jednu noc a ak s tým mali problém, našiel som si ďalšiu. Každá mi podľahla a od každej som chcel vždy to isté - sex. Ale Brook, ona... Nikdy som necítil nič podobné tomu, čo cítim u nej. Keď sa usmeje, nedá mi to a musím sa usmiať tiež; keď je na mňa nahnevaná, rozmýšľam, ako by som to dokázal napraviť; keď je s nejakým iným chalanom, mám chuť mu rozlámať všetky kosti, ktoré sa mu v tele nachádzajú. Je to tým, že cítim lásku? Toto je ten pocit, ktorý každý tak úžasne popisuje?

Nie. Áno. Nie. Áno. Po prvý krát cítim lásku? Teda nie, že by som svoju matku či otca nemiloval, ale veď viete čo myslím, skutočnú lásku. Ale ako sa to mohlo stať?

Pamätám si na tie časy, keď som na ňu býval odporný. Ľutujem to. V tú noc, kedy som jej videl strach v očiach, keď si myslela, že ju idem udrieť; to všetko ľutujem. Nikdy som nemal byť také zviera, nie k nej.

Rozhodol som sa. Poviem jej to. Aj keď čakám reakciu takú, ako keď som jej povedal, že na ňu nemôžem prestať myslieť. Facku. Nech urobí čo chce, musím to zo seba dostať. Stále si niesom istý tým, že je to láska, že ju milujem, ale postupom času to zistím, či s ňou alebo bez nej.

Ruky som mal stále obmotané okolo jej pásu a nasálal teplo jej tela. Jej pravidelné dýchanie ma upokojovalo a tak trocha ma privádzalo k spánku. Preto som si hlavu položil opäť na vankúš, ktorý bol plný jej vlasov a pomaly zaspával aj s vôňou jej vlasov pri tvári.

Zobudil som sa, na hodinách bol čas pol jedenástej večer, no ja som nebol vôbec unavený. Skontroloval som Brook, ktorej oči už boli dokorán otvorené.

„To sa nemalo stať," prehovorila odrazu, no nepohla sa vôbec z miesta. Znamená to, že to ľutuje?

Potichu som si povzdychol nad tým, čo povedala a ostal ticho. Zamýšľal som sa nad tým, ako jej to povedať, to ako sa cítim, no žiadne nápady mi nezišli na um. Samozrejme, ak by som bol normálny chalan, po tej vete čo povedala by som to okamžite vzdal a moje priznanie s citmy by nikdy neuzrelo svetlo sveta. No ja by som sa za normálneho nepovažoval, takže ma ani táto jej veta neodradila.

„Brook?" oslovil som ju, na čo sa na mňa otočila s neutrálnym výrazom. Pokračoval som. „Musíme sa porozprávať," znova som si povzydchol. Pocítil som trocha stresu, no pokúšal som sa ho čo najviac zatlačiť do kúta.

„Máš pravdu Payton. To čo som spravila bolo hlúpe a nezodpovedné a tým som ťa prakticky donútila podviesť tvoju priateľku, za čo sa naozaj veľmi ospravedlňujem. Najhoršie na tom je, že aj ja som podviedla Jacksona! Neviem, čo budem robiť, ja, ja...." naozaj to ľutuje. To zabolelo.

„Nie Brook. Potrebujem sa s tebou porozprávať o niečom inom, niečom trocha dôležitejšom," preniesol som ešte rýchlejšie ako stihla pokračovať. V očiach jej bolo vidieť, že čaká, tak som zasa spustil. „Potrebujem, aby sme sa porozprávali o NÁS," slovíčko 'nás' som dôrazne zvýraznil.

„O čo ide?" zreteľne sa dalo vyčítať, že sa strachuje. Nielen jej tón, ktorým to povedala ale aj výraz tomu naznačovali dosť jasno.

„Musím ti niečo povedať," ide sa na to!

Za chvíľu sme na 10k! Panebože, ďakujem vám! Nikdy som si nevedela predstaviť také veľké číslo na nejakej z mojich kníh. Takže vám chcem ešte raz poďakovať. Skúsme to dať a dosiahnuť čo najskôr 10k videní!