Badboy Has Also Heart

32

„Toto sa nemalo stať... Nie... Prečo vždy kde som ja je všetko najhoršie?” začala som plakať a kričať. Nedokázala som to vydržať.

„Láska prosím ťa prestaň. Nič si nespravila, nieje to tvoja chyba, tieto veci sa stávajú každý deň” snažil sa ma Payton upokojiť. Počúvala som každému slovu, ktoré mu vyšlo z úst, snažilo som sa o ničom nepremýšľať a uveriť všetkému čo povedal, ale nešlo to. Išlo iba o to, že je som problém, ja som chyba.

„Som ten problém ja, však? Kebyže tu niesom, nestane sa nič z toho, nikdy. Kebyže sa nič medzi nami nestane, všetko by bolo tak ako predtým. Ty a Jackson by ste sa stále bavili a ja by som si žila svoj život. Každý by si žil svoj život a bol by šťastný. Lenže ja som to všetko musela skaziť” plakala som.

„Počkaj, takže týmto chceš povedať, že všetko čo sa medzí nami stalo, tie bozky, objatia a podobné veci boli chýba? Že MY sme chyba? Ty toto ľutuješ?” to som povedať nechcela. Neľutujem to, ale skazilo to to, čo to skaziť nemalo.

„Nie, ja len chcem povedať, že ja som to zničila. Toto všetko zlé som spôsobila ja. Nikto iný len ja. Tým, že som Jacksona ťahala za nos a klamala mu každý deň, až kým som sa s ním nerozišla a on nakoniec aj zistil pravý dôvod prečo to bolo. Ja len nechcem raniť nikoho city chápeš? A stal sa presný opak. Zničila som všetko!” zakričala som a nechala emócie ďalej plávať. Inak to ani nešlo. Bola som zničená a unavená zo všetkého čo sa udialo, že som potrebovala oddych.

Ľahla som si na posteľ a zavrela oči. Dúfala som, že po pár minútach zaspím, no nestalo sa. Preto som sa postavila, išla po mobil a sluchátka a zapla hudbu.

Vôbec som nemala náladu na nejaké happy songy, takž som si zapla automaticky smutné pesničky.

Ako som aj čakala, začala som plakať ako šialená, nešlo to zastaviť. A to kvôli všetkým tým veciam, ktoré sa udiali. Vďaka mne. Ako inak.

PAYTON'S POV.

Bol som v tom, že Brook už spala, takže som išiel von. Teda, ak sa vonok dá nazvať krčmou, tak von.

Na známom mieste s vôňou alkoholu a cigariet som sa ocitol už o niekoľko minút. Nebolo to ďaleko od našeho domu, čo padlo vhod.

Naposledy som sa zhlboka nadýchol a v duchu si pripomenul, že keby o tom Brook vie, tak by nadšená nebola a vošiel do vnútra.

Prešiel som k baru, krátkou cestou tam po mne začalo zazerať pár ľudí. Vedel som čo si hovoria. Tak mladý, čo tu robí. Lenže kebyže vedia, čo sa práve udialo, myslím, že v tých vymletých hlavách by mali iné reči a myšlienky.

„Jeden pohárik Jacka vás poprosím zatiaľ”, oznámil som barmanovi.

Už mi pohár pokladal na stôl, keď v tom za zastavil. „Osemnásť už bolo?” ponadvihol obočie a ja som len prikývol. Vytiahol som falošnú občianku, na ktorej stálo, že osemnásť mám a podal mu ju.

Ako inak, hneď mi ju vrátil aj s pohárom, ktorý som si objednal.

Pohár som vypil na ex a rovno si vypýtal ďalší. Poobzeral som sa po krčme, teraz mi skôr pripadala ako nejaký klub. Všade totiž ľudia tancovali, mladé baby boli v trblietavých šatách a obkrúcali sa okolo chalanov.

Keby vedela, že som tu. Už po niekoľký krát som si to v hlave opakoval. Nemal by som tu byť. Nie. Mal by som byť pri nej, objímať ju zo zadu a šepkať jej do ucha aká nádherná je a ako strašne moc ju milujem.

Hodil som barmanovi peniaze na stôl a vykročil ku dverám. Chystám sa odtiaľto odísť, nehodlá tu stráviť ani sekundu. Potrebujem svoju princeznú.

Otváral som už východové dvere, keď v tom ku mne pristúpila nejaká baba. Mala na sebe krátke červené šaty na ramienkach, svetlé hnedé vlasy ktoré jej siahali ledva po ramená a na tvári ten typický uškŕn každého dievčaťa, ktoré si myslí, že je niekto viac ako ten druhý.

Normálne, teda predtým, by som ju už viedol na záchod a tam ju pretiahol ako to ešte nezažila, ale teraz sa mi hnusila.

„Ahoj zlato” pozdravila ma, načo som len zdvihol obočie a snažil sa znova výjsť z dverí. Lenže ako aj pred chvíľou, opäť sa tam postavila.

„Nechcel by si si trocha užiť?” uškrnula sa ešte viac, a moju ruku premiestnila pod jej šaty tak, aby som cítil jej piču. Nebudem klamať, cítil som ako vlhká je. Trocha to mnou cuklo, no spamätal som sa a ruku odtiahol.

„Ne dík” ironicky som na ňu žmurkol a odsotil ju preč. Padla na zem, no to už je jej chyba. Ja som sa ale konečne v kľude mohol vybrať za Brook s úsmevom na tvári.

Áno áno ja viem. Máte dôvod sa hnevať, kľudne sa hnevajte, chápem vás. Vyše dvoch mesiacov tu nič nebolo, aj keď som sa snažila písať, nešlo to. Zaprvé, neboli nápady, za druhé som si chcela užiť leto, takže som na WT nemala vôbec čas a za tretie, neprežívam práve najlepšie obdobie, takže som rada keď mam v noci aspoň trocha času pre seba. Viem, je to trocha sobecké ale nemôžem za to. Pokúsim sa aktivitu zlepšiť, na oboch knihách, len mi prosím vás dajte čas, naozaj to je ťažké. Ľúbim vás <3
Btw ospravedlňujem sa za chyby ak tam nejaké nájdete, len som naozaj lenivá to dnes čítať celé a opravovať, ďakujem za pochopenie.