Badboy Has Also Heart

15

Ráno som sa prebudila s rukami okolo môjho tela. „Čo do pekla -” vykríkla som, ale vzápätí stíšila hlas. Payton tam kľudne ležal, len v boxerkách. Hodnú chvíľu som od jeho tela nemohla odtrhnúť zrak, no uvedomila som sa, jeho ruky dala zo mňa preč a odišla do kúpeľne. V nej som si ako zvyčajne spravila rannú hygienu i sa upravila.

„Dobré ráno” pozdrav som mu neopätovala, keď som vchádzala do izby. „Prepáč, neviem na čo som sem prišiel, asi som nemohol spať” pokračoval. Mykla som nad tým plecom a nechala ho robiť čo chce.

„Pýtal sa na teba Jackson” pozornosť som upriamila. Včera sa u nás mal zastaviť, doriti!

„A čo hovoril?” náhlivo som ho nútila, aby to povedal.

„Len, že či si v pohode alebo tak. Asi by si mu mala zavolať” povedal sklesnutým tónom. Na ten tón som radšej veľkú váhu nebrala, skôr som sa zamerala na môj mobil, kde som vytočila meno Jackson. Rukou som ho vyhnala preč z izby, ktorú som následne aj zamkla.

„Haló?” ozval sa rozospatý hlas z druhej linky.

„Ahoj, ako sa máš?” pohrávala som sa s prstami, pretože som bola dosť nervózna.

„Preboha, to si ty! Vieš ako som sa o teba bál? Prečo si sa neozvala?” začal šalieť, mohla som si predstaviť ako vstal z postele a pochodoval z jedného konca izby na druhý.

„Áno áno, som v pohode. Prepáč, že som sa neozvala, len som sa necítila dobre. Potrebujem byť chvíľu sama, nevadí ti to?”

„Nie! Len dúfam, že to nieje vďaka mne. Včera ako som ťa videl vyletieť z triedy... Páni, čo sa ti stalo zlato? Kto ťa tak rozplakal?” heh, tvoj najlepší kamarát to dokonalo dokáže. Zlato? To mi ešte nikto nepovedal, nad tým som sa musela pousmiať.

„Nikto” zaklamala som, „len som si na niečo spomenula. Ale všetko je v pohode, už musím ísť” potrebujem sa vykrútiť z tohoto hovoru čo najrýchlejšie preč.

„Okey, milujem ťa, pa”

„Aj ja, ahoj” a hovor som v rychlosti ukončila.

Dnes sa nechystám nič robiť. Tento sobotný deň strávim v posteli, sledovaním romantických filmov, jedení sladkých a slaných blbostí. Nemám dnes náladu niečo robiť, naozaj nie.

Po niekoľkých minútach som počula zaklopanie na dvere. Odpovedala som, že môže vstúpiť. Vo dverách sa vynoril Payton s raňajkami na tácke. Naozaj si myslí, že toto to všetko ospravedlní?

„Tak ma napadlo, mohla by si si dať raňajky v posteli. Čo ty na to?” usmial sa, kde sa ukázal rad bielych perličiek.

„Ďakujem” oznámila som, bez akeh náznaku emócie. Tak neutrálne, bez nálady.

„Vieš, naozaj mi je ľúto to, čo sa stalo. Nemohli by sme dnešný deň stráviť spolu?” sadol si na okraj mojej postele, vo vzdialenosti menšej ako pol metra.

Zamyslela som sa, „Nemyslím si, že je to dobrý nápad” usúdila som. Popravde, potrebujem byť sama, nie to z človekom, ktorý mi zo života robí peklo.

„Prosím” nahodil šteňacie oči, ktoré mu naozaj idú dobre.

„Fajn” povolila som. Neviem, čo to robím. Stále mu niečo povoľujem, nechávam ho sa mi dostať pod kožu. Vadí mi to, ale neviem to premôcť. Je to jednoducho silnejšie ako ja.

Tie raňajky boli naozaj výborné. Dal si záležať. „Čo by si chcela robiť?” ozval sa po nejakom čase.

„No popravde, mala som dnes naplánované len pozeranie filmov a leňošenie v posteli, ale keďže si tu teraz ty...” nenapadal ma žiadny nápad, ktorý by sme spolu mohli robiť.

„Nie, kľudne môžme robiť to. Nieje to až tak zlý nápad” usmial sa. Naozaj práve teraz prijal môj nápad? To je dosť čudné.

„Ehm, fajn” mykla som plecom. Dala som si posledný hryz z mojich raňajok, vytiahla notebook a zapla Netflix. Vyhľadala som nejaký romantický film a zapla ho. Ľahla si do postele, kde Payton nasledoval mňa, no a jeho ruky sa dali na to miesto, ako boli ráno.

„Nevadí, že pozeráme toto?” kývla som na neho hlavou, ak sa mu to nepáči, tak to predsa prepnem.

„Vôbec. Ako sa to vlastne volá?” spýtal sa s upretým zrakom na mňa.

„Five feet apart” odpovedala som proste. Potom som sa venovala už len filmu, ktorý sa odohrával na obrazovke notebooku.

Počas celého filmu som hádzala nenápadný pohľad na Paytona. Po celý čas ale nesledoval obrazovku. Sledoval niečo iné. Mňa. Nechcela som mu na to nič povedať, preto som väčšinu svojej pozornosti venovala filmu.

Pritulila som sa k Paytonvi bližšie, keď som začala plakať. Bol to jeden z najsmutnejších filmov, aké som kedy videla. Slzy sa mi kotúľali po lícach ako Viktoriiné vodopády.

„Neplač, no tak” snažil sa ma niekoľkokrát utíšiť Payton. Postupom času to zabralo, slzy sa síce dali na lícach nájsť, ale nie tak veľa.

„Si v poriadku? Čo ťa na tom tak rozplakalo?” spýtal sa, zatiaľ čo má hladkal jemne po hlave, snažiac sa ma ukľudniť.

„Ten vzťah” vzlykla som, „vieš, to ako sa na seba pozerali. To ako sa správali a boli šťastný jeden pri druhom. Ako sa snažili byť spolu, aj keď to mali zakázané. A to, ako ju opustil kvôli tomu, aby bola v bezpečí”

„Máš pravdu, ten  film je naozaj pekný” usmial sa na mňa.

Dala som si budík na šiestu ráno, aby som mohla ísť na stream love letter. Čo vy? 😂 Už sa na neho teším, moc! 💘🌷