Badboy Has Also Heart

18

Jeho hlas bol plný hnevu, keď som mu chcela ale niečo povedať, zložil.

Nechcela som ho rozčúliť ešte viac ako je, preto som to oznámila Jacksonovi. „Prepáč, ono... Payton je zas rozčúlený, neviem prečo” povzdychla som.

Prikývol a povedal, „Vieš, aj keď je to môj najlepší kamarát, nebudem sa ho zastávať. Musíš sa naučiť nesprávať tak ako on píska” naposledy ma objal a ja som sa vydala domov. Za zúrivým Paytonom.

Po ceste som opäť rozmýšľal, čo ho tak mohlo rozčúliť. Ráno bol celkom v pohode, veď sme sa aj normálne rozprávali. Nemala som tušenia, čo ho vyviedlo z tej dobrej nálady.

Po niekoľkých minútach som konečne dorazila k domu. Vytiahla som kľúče a otvorila si dvere. Paytona som ale nevidela ani v chodbe a ani v obývačke.

„Payton?” zavolala som na neho. Žiadna odpoveď. Vyzula som sa a prešla do kuchyne. Tiež nič. Vybehla som po schodoch hore aby som nazrela do jeho izby, ale ani tam nebol. Nakoniec som to skúsila ešte v mojej izbe. Po otvorení dverí sa mi naskytol pohľad na neho sediaceho pri krabici. MOJEJ krabici.

„Čo tu chceš?!” zaziapala som sa na neho a snažila vziať čo najviac papierikov preč od neho. Vyzeralo to ale tak, že je už neskoro. Typujem, že všetko si už prečítal.

„Čo to je?” nahliadol mi do očí, ktoré sa zapĺňali slzami. Jeho pohľad bol mäkký, ale tiež plný hnevu.

Potriasla som hlavou, ignorovala jeho otázku. „Odkiaľ to máš?” šepla som. Veď som to skrývala hlboko v skrini.

„To je teraz jedno. Ešte raz sa ťa opýtam a chcem odpoveď. Čo to je” ráznejšie povedal. Jeho oči nabrali tmavšiu farbu, takú, ktorú som u neho ešte nevidela.

„Nič” odsekla som. Postavil sa a vykročil ku mne. Ani som sa nepohla, stála som tam a čakala čo bude nasledovať.

„Kurva Brook!” zakričal, „kto ti všetky tie urážky posiela?! A ešte k tomu - prečo si to odkladáš?” nevyzeral nadšene. To on nevie, že po mne v škole hádžu tieto veci?

Prekrútila som očami, nebála som sa ho, „To ti nedošlo? Ty nevidíš, ako po mne každý deň niekto hádže takéto papieriky? Zrejme si naozaj slepý” nerozumela som, prečo z toho robí takúto vedu. On prakticky robí to isté, čo oni.

„Videl, ale nevedel som, že tam píšu niečo takéto,” agresívne sa ozval, „hneď teraz si to s nimi idem vybaviť” vykročil ku dverám. Chytila som ho za rameno a tým ho zastavila. Neviem čo si myslí, že pôjde robiť.

„Kebyže to chcem vyriešiť, tak to asi niekomu poviem, nemyslíš?” v skutočnosti by som to aj tak nikomu nepovedala, no to mu určite nebudem vešať na nos. „A Payton, veď ty robíš to isté. Nechápem potom, čo chceš riešiť, keď si taký istý ako oni” pichla som do jeho hrude ukazovák.

Napol sa a povedal jednoducho „Niesom”. Ak si to naozaj myslí, tak je naivný. Pozrela som sa na neho tým výrazom, ktorý hovoril 'myslíš to vážne?' a k tomu pridala ironický smiech.

„Ja sa snažím zmeniť. Nechcem byť na teba tak hnusný, aký som býval. Oni sa o to nesnažia, a to je rozdiel” aj keď to bola pravda, stále to nemenilo nič na tom, ako sa ku mne správal.

„Mhm” bolo všetko čo som povedala. Sadla som si na dlážku k rozhádzaným papierikom, no a postupne ich začala zbierať. Občas mi do očí vletelo slovo ako 'kurva', 'chudera' a rôzne takéto slová, lenže nebrala som na to veľkú váhu.

„Prečo si to odkladáš?” opýtal sa, keď si ku mne sadol, aby mi tiež pomohol. Spoločne sme hádzali kúsky papierov a lístočkov, kým som neuvidela ten od Jacksona. Vytvorilo mi to na tvári úsmev, lenže ten hneď zmizol po tom, čo Payton zopakoval otázku, na ktorú som neodpovedala.

Rozhodla som sa mu povedať pravdu, nemá dôvod klamať keď to už videl. „No, chcela by som si to nechať ako spomienku. Viem, znie to hlúpo aj mne, ale má to celkom zmysel. Keď vidím všetky tie urážky, tak mi to síce trocha pokazí deň, ale raz, keď budem niekde vysoko, tak sa budem smiať nad tým, ako ma zhadzovali. Ako si mysleli, že nič nedokážem, lenže ja by som bola niekde na vysokom postavení a oni len predavači v supermarkete” možno to znelo dosť zlomyselne a prehnane, lenže sa to môže stať pravdou.

Prekvapuje ma, ako sme sa s Paytonom dostali z kričania jeden na druhého, do kľudného rozhovoru. Opäť.

„Ako dlho si to vlastne takto ukladáš?”

„Neviem. Začalo to, keď som začala dostávať tie lístočky. Strčila som si ich do vačku bez akéhokoľvek vysvetlenia a odvtedy to takto ide. Už dva roky” povzdychla som si. Chápavo prikývol, pokračujúc ďalej v zbieraní.

Ďalšie otázky síce už nepribudli, no hádam, že budú pokračovať zajtra.

Keď sme to mali všetko pozbierané, rozlúčili sme sa a ja som v priebehu niekoľkých minút šla do postele.