What happened with Regina Williams?

3. Stratený notebook

Zmätkovala som. Môj notebook nebol na mieste, kde som ho nechala. A tak ma napadla len jedna jediná rozumná vec, ktorú teraz urobiť. 

„Nevieš kde zmizol notebook, ktorý bol položený tam?" spýtala som sa a ukázala na miesto pri stole pár miest od toho jeho, kde sa teraz nachádzali len moje papiere a taška. Chalana, ktorého som sa to pýtala, som si zapamätala už na začiatku, hneď ako som sem prišla. Bolo to zapríčinené tým, že mal na tvári obrovské vypuklé znamienko, nad ktorým som sa pri príchode pár minút pozastavovala a snažila pochopiť, prečo si ho nedal odstrániť.

Konečne zaregistroval môj pohyb vedľa seba a dal si dole slúchadlo, aby ma mohol počuť.

„Pred desiatimi minútami tam bol notebook." Zopakovala som a znovu ukázala na miesto, kde som predtým sedela. „Nevieš kde zmizol?"

Zakrútil záporne hlavou. „Sorry, nie. Nič som nevidel." Zamumlal mojim smerom a vrátil si slúchadlo do ucha.

Chytala ma panika. Ten notebook som práve teraz neskutočne potrebovala. Bolo zbytočné pýtať sa ďalších ľudí, nepamätala som si už žiadne tváre. Ľudia tu stále prichádzali a odchádzali. Len by som strácala čas. Preto som sa vydala priamo za knihovníčkou a dúfala, že od nej sa dozviem viac.

„Dobrý, prosím vás nemáte tu kamery? Myslím, že mi niekto ukradol notebook." Vysvetlila som stručne najzákladnejšie informácie, ktoré potrebovala vedieť.

Staršia žena na mňa najprv len nemo pozerala, potom otvorila ústa. „Tak to sa tu ešte nikdy nestalo. Nemáme kamerový systém, ale aby odtiaľto niekto mohol odísť, musí sa u mňa zapísať. Aj keď by sa to nemalo, môžem vám poskytnúť mená. Kedy sa stratil?" povedala ochotne a skúmala ma ustarosteným pohľadom.

Bola milá, ale teraz som nemala čas zapodievať sa tým. Bola som v strese. Notebook mi bol z časti jedno, ale mala som tam osobné veci. Ako vypracované nezálohované seminárky, čo som musela odovzdať a ktoré z väčšej časti už boli viac menej dokončené. A hlavne ma tlačil jeden termín. Preto som tu prvotne prišla, dopísať tú prácu, lebo doma ma stále otravovala Caroline.

Ale blbý Mike sa musel stať. Chcel, aby som s ním išla do kancelárie, vraj ohľadom môjho priebežného testu. No hneď ako za nami zavrel dvere, sa na mňa vrhol. Chcel rýchlovku, ktorá za môj stratený notebook rozhodne nestála.

„Ďakujem." Vďačne som jej povedala a pozrela na čas. S Mikom som bola dvadsať minút so všetkým, takže sa musel stratiť o cca 11.20. „Odišla som pred dvadsiatimi minútami."

Prikývla a začala listovať v knihe návštev, pričom na prázdny papier začala písať mená všetkých ľudí, čo odvtedy opustili knižnicu. A že ich bolo dosť. Jasné, s mojím šťastím som musela prísť práve v najrušnejší deň. Preto som sa rozhodla využiť voľný čas, ktorý som teraz očividne mala pri čakaní na zoznam a zavolala Caroline. Čo ma po tom, že sa v knihovni nemohlo volať. Niekto mi ukradol notebook, to sa tiež nesmelo a predsa. Aj tak tu teraz stojím a čakám na menný zoznam.

Zodvihla to.

„Akurát som na teba myslela. Chceš pizzu? Idem objednať." Spýtala sa ma veselo.

Povzdychla som si. „Nie. Práve som v peknej riti."

„Čo sa stalo?" hneď sa zaujímala.

„Niekto mi asi ukradol notebook." Vysvetlila som stručne.

„Čože? Ako?"

„Keby som vedela ako, tak by som teraz s tebou nerozoberala, že mi zmizol notebook!" Zamumlala som podráždene.

„Veď dobre! Nemám tretie oko. Sorry, že sa vôbec zaujímam." Odsekla rovnako podráždene.

Povzdychla som si. „Prepáč, som krava. Ale mám v ňom tú seminárku pre Lacowskiho a ak mu ju dnes do jednej nepošlem som v peknej prdeli."

„Ty si mu ju ešte neposlala? Veď sme mali termín do včera."

„Viem. Vyhovorila som sa, že som to včera dostala a kvôli bolestiam skončila na pohotovosti. Predĺžil mi termín na dnes do jednej." Vysvetlila som. Tá seminárka bola za 60 bodov, ak ju neodovzdám môžem sa rovno pripraviť, že ma čaká opravák z tohto predmetu.

„Si ozaj krava. A kde si to písala? Neukladala si si to na študentský účet?" spýtala sa a mne to docvaklo. Buchla som sa rukou po hlave. Mala by som ju začať konečne aj používať namiesto neustáleho búchania sa po nej.

Usmiala som sa veselo. „Som krava a ešte aj hlúpa. Caroline, ja ťa milujem. Písala som to na študentskom."

„Tak príď domov, požičiam ti notebook a dopíšeš to." Navrhla mi.

„Netreba. Som v knižnici. Prihlásim sa na školský. Priprav sa, večer ťa beriem na rande. Zachránila si mi zadok."

Zasmiala sa. „Okej. Vyberiem najdrahšiu reštiku a teraz bež písať."

„Idem mami, čau." Zasmiala som sa a vypla hovor. Zrazu som už mala lepšiu náladu. Otočila som sa na knihovníčku, ktorá ešte stále vypisovala na papier mená.

„Musím pokračovať v písaní práce. Idem si sadnúť tam za počítač." Ukázala som na najbližší voľný pri knihovníčke. „Donesiete mi ten zoznam tam, keď bude hotový, prosím?"

Knihovníčka sa na mňa milo usmiala: „Samozrejme. Len choďte, ja si vás nájdem."

Sadla som si za počítač, zapla na ňom svoj študentský účet na Worde a začala písať.

****

Už som práve finišovala, keď sa pri mne ozvalo mierne zakašľanie, aby niekto upútal moju pozornosť. „Myslím, že som asi našiel tvoj notebook?"

Otočila som sa za mužským hlasom.

Vysoký chalan sa týčil nado mnou a v ruke držal sivý notebook. Áno, držal presne môj notebook, bola na ňom aj moja nálepka pusheena.

„Poslala ma za tebou knihovníčka." Vysvetlil.

„Áno. Ten je môj. Vďaka moc." Nespúšťala som pohľad z môjho notebooku. Neverila som už totižto, že by sa našiel. Zobrala som si ho od neho a až teraz som sa mu konečne zadívala do tváre. Bol vysoký, takže pokým som nezodvihla hlavu, nemala som šancu si ho prezrieť. No moc mi to nepomohlo. Nikdy som ho tu nevidela a to poznám všetkých chalanov, ktorí za to stoja. Prečo som nepoznala tohto? A prečo ma to zaujíma práve teraz?

„Kde si ho našiel?" zaujímala som sa, lebo ja som ho nikam neprenášala.

„Pri regáli s knihami. Bol položený na zemi."

Zamračila som sa. „Tak tam som ho rozhodne nedávala."

Uškrnul sa na mňa. „Pokiaľ sa nevie teleportovať, tak si niekto asi z teba spravil srandu a schoval ti ho."

„Dosť hlúpy humor. Vďaka za jeho nájdenie. Sorry, nemám čas na vykecávanie. Som niečo dlžná?" spýtala som sa rýchlo a jemne podvihla obočie.

„Nič, to by spravil každý." Pozrel na môj otvorený dokument s prácou. Pobavene sa uškrnul, pretože pravdepodobne spoznal učiteľa, ktorý si potrpel na tomto špecifickom formátovaní práce. „Lacowski? Veľa šťastia v písaní." Zamumlal namiesto rozlúčenia a odišiel.

Pozrela som na hodinky. Mala som už len sedem minút na to, aby som Lacowskimu stihla poslať svoju prácu. Položila som notebook vedľa seba na stôl a rýchlo sa snažila dopísať záver k mojej práci. Ani neviem akým zázrakom ma práve napadali slovné súvetia, ktoré dávali zmysel. Uložila som prácu, zapla mail a rýchlo ju poslala Lacowskimu. Našťastie mi mail odoslalo presne minútu pred našim dohodnutým termínom.  

Spokojne som si vydýchla, pohodlne sa usadila na stoličke a blažene sa usmievala na monitor. Všetko sa nakoniec vyriešilo. Môj notebook sa našiel, prácu som odoslala načas a teraz ma čakal pokojný zvyšok dňa s Caroline, ktorú som po dnešku musela zobrať na večeru.

Otvorila som svoj sklopený notebook a následne zamrzla v pohybe, keď sa rozsvietil.

Na obrazovke sa namiesto mojej zvyčajnej tapety týčil obrovský červený nápis na celú obrazovku - KURVA!