What happened with Regina Williams?

13. Zbytočná dráma

Sedela som pri stole v školskej kaviarni a robila prácu do školy, keď stolička vedľa mňa zaškrípala a následne na ňu dopadla váha niečej postavy.

„Ahoj, Júlia." pozdravil ma Romeo so sebavedomým úsmevom na tvári.

Pozdvihla som naňho obočie. „Čo tu robíš?"

„To je mi, ale privítanie." Ironicky povedal a nespúšťal zo mňa pohľad.

„Kde sú moje spôsoby." Povedala som s predstieraným zhrozením, ale tú iróniu v hlase sa mi úplne nepodarilo zakryť.

„Rómeo, ani nevieš ako rada ťa vidím." Zabľabotala som s obrovskou dávkou flirtu.

Lepšie si ma prehliadol a pravdepodobne sa snažil pochopiť dôvod mojej nepríjemnej nálady. Nebola som dnes práve prívetivá a nemala som chuť ani provokovať. Oprel sa o stoličku a nezabudol na mňa aj pozdvihnúť obočie, pretože ma naďalej pozoroval. „Čo ti je?"

Povzdychla som si. „Nemám dnes náladu. Už tri dni sa trápim s úlohou pre Lacowskiho a nedarí sa mi."

„Čo to je za úloha?" zaujímal sa. A mňa to trošku prekvapilo.

„Psychologická hádanka z opisu postavy, ktorú musím rozlúsknuť, ale vôbec mi to nejde." Všetci mali vlastnú. Nemohla som to odpísať od spolužiakov.

„Môžem?" spýtal sa a ukázal na môj notebook.

Pokrčila som plecami a otočila notebook jeho smerom. Začal čítať a ja som si nemohla odpustiť pozorovať ho pritom. Mala som na to právo. On ma pozoroval pred chvíľou.

Pôsobil sústredene, dokonca sa pri čítaní mierne mračil, čo bolo roztomilé a pridávalo mu to na atraktívnosti. Škoda, že nenosil okuliare. Tie by tomu teraz pridali čerešničku na torte.

Na nič nečakal a začal ťukať po klávesnici od notebooku. A ja som ho len nemo pozorovala. Žeby tú postavu vážne rozlúskol? Mne sa to nepodarilo ani po troch dňoch intenzívneho premýšľania.

Keď dopísal, hrdo sa uškrnul a vrátil mi notebook. Nemohla som si pomôcť, zaujímalo ma čo tam napísal, ale nakoniec som to ani nemusela čítať. Rozhodol sa ujať slova a vysvetliť mi to. „Bolo to ľahké. Malo ťa to pôvodne zmiasť. V skutočnosti to bol sociopat, ktorý vraždil mačky."

Nemo som naňho hľadela. „Ale veď ich miloval, len mal na ne alergiu, preto si predsa kupoval tie mačacie dekorácie."

Prikývol. „Za každú zabitú mačku si kúpil jednu sošku."

„Ako si to vedel?" Prekvapivo som naňho hľadela a skúmala ho pohľadom.

„Som prirodzene inteligentný." Namyslene prehovoril a nemohol si odpustiť ani sebavedomý úsmev.

„Honíš si ego?" uškrnula som sa.

„Hovorím jasnú pravdu."

„Pokojne môžeš teraz o sebe tvrdiť, že si aj Boh a prikývnem ti. Zachránil si mi zadok." Vďačne som sa naňho pozrela.

„Chces vedieť pravdu? S Lacowskim som mal vyberový predmet a presne tento opis som dostal pred rokom tiež." Priznal sa a ja som sa zasmiala. To bola aká náhoda, že chalan, ktorého som chcela, mal minulý rok rovnaké zadanie ako ja.

„A ja som uverila, že si vážne múdry. Pritom to bola len totálna náhoda, že si mal rovnaké zadanie." Povedala som zo smiechom a on sa zasmial tiež.

„Ale ja som múdry, veď som na to prišiel. Len neviem jeho hádanky vylúštiť na počkanie."

„To asi nikto." Priznala som, lebo Lacowski bol hrozný.