What happened with Regina Williams?

16. Anjel

Utierala som si slzy, ktoré som nedokázala zastaviť. Bolelo ma to. Tie slová ma zasiahli. Prečo mi ich potreboval povedať?

Pozerala som sa na seba v zrkadle. Mračila sa a pozorovala sa. Snažila som sa pochopiť, čo bolo vo mne také zlé. Veď som bola dokonalá. Čo by ľudia dali za to, aby vyzerali ako ja. Aby na chvíľu mohli zažiť život, ktorý žijem ja. A aj tak by som dala čokoľvek za to, aby som práve teraz nemusela byť sebou.

Ženy okolo mňa prechádzali do záchodu a nechápavo ma pozorovali. Síce na mňa neustále hľadeli, žiadna sa mi nemala potrebu prihovoriť. Určite si v duchu vraveli, že si dôvod, prečo revem zaslúžim. A mali pravdu.

Do záchoda vošla mne trochu celkom povedomá tvár. No nevenovala som jej svoju pozornosť, stále som sa ľutovala a snažila sa zastaviť slzy, ktoré nie a nie prestať. Hrotom ruky som ich automaticky utierala. No bohužiaľ, make up som už dávno mala kvôli plaču zničený.

„Si v poriadku?" prihovorila sa mi milo po mojej ľavici. A klamala by som, ak by som tvrdila, že ma to neprekvapilo.

Prikývla som a stále hľadela na svoj odraz v zrkadle.

Mierne sa zamračila predtým, než znovu neprehovorila. „To určite. Nechceš vreckovku?"

Znovu som prikývla, ale stále sa na ňu nedokázala pozrieť. Započula som otváranie jej kabelky a následne šuchot balíčku vreckoviek, z ktorého vybrala jednu a následne mi ju podala.

„Vďaka." Zamumlala som pomedzi vzlyky, keď som si ju od nej zobrala.

„Čo sa ti stalo?" Zaujímala sa a skúmala ma smutným pohľadom.

Mávla som nad tým rukou a dúfala, že mi už dá pokoj. No pravda bola taká, že som to nedokázala povedať nahlas.

„Viem byť dobrá poslúchačka." povedala chlácholivo a priateľsky sa na mňa usmiala.

Rozhodla som sa, že jej poviem dôvod môjho plaču. „Môj bývalý." Hlas ma však zradil a vzlykla som.

No ona ma nenáhlila. Dávala mi čas na vysvetlenie. Stále pri mne stála a s pochopením ma pozorovala.

„Povedal mi niečo hnusné." radšej som to skrátila. Nemusela vedieť o tom, že ma pred chvíľou nazval kurvou a čo horšie, to on mi s jeho kamarátmi ukradli v knihovni notebook, aby si zo mňa spravili srandu. Pred pol hodinou mi ukázali video z celého toho incidentu. Vraj čakal, že sa vďaka tomu nápisu konečne spamätám a vstúpim si do svedomia. No na to by som vraj nemohla byť štetka už skrz na skrz.

„To je debil." Zašomrala podráždene, čím sa ma vlastne snažila utešiť. Vôbec ho nepoznala, nemohla vedieť, či je skutočne debil. Veď nepoznala ani mňa.

„Zaslúžila som si to." Neviem prečo, ale obraňovala som ho. Lebo neklamal. Bola som taká, vždy som sa správala ako štetka.

„Nikto si nezaslúži počúvať hnusné veci. Nikdy." Mračila sa a krútila hlavou, ale pôsobila pri tom, akoby sa spieralo malé dieťa. Toto sa určite chlapom muselo páčiť.

Otočila som na ňu hlavu a nežne sa na ňu pozrela. Snažila som sa vyčariť jemný úsmev na perách, ale pôsobila som pritom trošku viac zranene. Nečakala som také pekné slová od cudzieho dievčaťa, ktoré ma vôbec nepoznalo. A určite si tiež, pri našom prvom stretnutí, nemyslelo o mne nič dobré.

„Ja áno." popotiahla som.

„Máš o sebe veľmi zlú mienku. Chlap ženu nikdy nemá právo uraziť. Aj keď si to zaslúži." Povedala presvedčivo a jemne sa pri poslednej vete usmiala.