What happened with Regina Williams?

21. Strach z neznáma

Tak konečne pridávam novú časť, znovu nič dopredu nejdem sľubovať, pretože neviem kedy zase pridám ďalšiu. Síce napísaná už je, ale zatiaľ neviem akým smerom chcem pokračovať v tomto príbehu, takže si to najskôr potrebujem uležať v hlave😅

„Ty sa mi vyhýbaš?" prudko si ku mne prisadol v školskej kaviarni Romeo, až som skoro vyletela zo stoličky. Bola som tak zažratá do článku na mobile, že som si ho ani nevšimla a zbadala ho až na poslednú chvíľu. Ešte že som v tej chvíli nedržala v ruke svoju kávu, lebo by skončila na mne.

„Čo tu robíš?" vysúkala som zo seba a pridržiavala sa za svoje splašené srdce.

„Evidentne som si musel prísť pokecať z očí do očí, lebo mi už týždeň neodpisuješ." Vysvetlil, oprel sa o stoličku a rozkročil nohy do pohodlnej polohy.

„To nie je pravda." Obraňovala som sa so zamračením, ale klamala som, až sa mi z huby prášilo. Neodpisovala som mu. No nie preto, že by som oňho stratila záujem. To, čo sa medzi nami stalo bolo intenzívne. Doteraz som mala husinu z toho, keď som si spomenula na náš bozk. Ale bála som sa pocitov, ktoré vo mne vyvolal. A to pekelne. Nikdy som netrácala kontrolu nad svojimi citmi, kvôli žiadnemu chlapovi. A rozhodne som sa kvôli tomu teraz necítila komfortne. Preto som si stanovila vlastnú medicínu. Vyhýbať sa všetkým kontaktom s ním. Zíde z očí zíde z mysle. Tak sa to vraví, nie?

No, že by mi tento plán aj vyšiel? To ani náhodou. Vyriešil to po svojom a našiel si ma v kaviarni. Nemala som kam ujsť a pochybujem, že by mi uveril moju výhovorku, že zrazu musím ísť na seminár.

„Vážne?" pozoroval ma so zamračeným výrazom na tvári. Neveril mi to a jeho postoj tela to tiež dokazoval, pretože si prekrížil ruky na hrudi.

Povzdychla som si. „Fajn. Vyhýbam sa ti."

Venoval mi pohľad, ktorý hovoril, „aspoň že si si to priznala".

„Kvôli tomu, čo sa stalo?" spýtal sa, aj keď dávno vedel odpoveď.

„Áno." Priznala som. Nemalo cenu ďalej sa  pretvarovať. Nebola som žiadna padavka. Musím sa za seba už konečne postaviť.

„Myslíš, že som ťa len využil? Ja sa s ňou vážne chcem rozísť." Mierne sa zamračil.

Zarazila som sa. On si vážne myslel, že sa mu vyhýbam, pretože som bola využitá? Ja sama som ho predsa chcela od začiatku len využiť. Zviesť na temnú stranu, dokázať si, že je ako každý iný chlap. A hlboko som sa zmýlila. Moje svedomie sa predsa len rozhodlo po dlhých rokoch ozvať. Nakoniec som sa ja necítila dostatočne dobrá preňho. Zaslúžil si pri sebe niekoho ako Angelu. Nie mňa, ktorá sa nechcela zubami nechtami vzdať svojho starého života, ktorý mi tak dobre fungoval. Všetko som v ňom mala pod kontrolou. Samozrejme, dovtedy pokým sa neobjavil on a celú moju vnútornú rovnováhu nenarušil.

Zakrútila som hlavou. „Nie. Viem, že to myslíš vážne. Len neviem, či je dobrý nápad, skusiť to práve so mnou."

„Prečo by nebol?" touto otázkou ešte viac prehĺbil svoje zamračenie.

Zabodla som doňho svoj „to myslíš vážne" pohľad. Tento rozhovor mi začínal byť nepríjemný a všetky výkričníky vo mne vraveli, že mám zobrať nohy na ramená. Išli sa totižto rozoberať pocity. Moja tabu téma.

„Prečo by bol zlý nápad, začať si s tebou?"  znovu sa ma spýtal, pretože som mu neodpovedala.

„Nevydržali by nám to. Dala by som nám mesiac." Povedala som najviac suverénne ako som vedela a ešte sa pritom presvedčivo uškrnula. Jediné, čo na mne prezrádzalo opak, bolo moje srdce, pretože som znovu klamala. Táto pôvodná zvádzajúca hra sa mi vymkla spod kontroly. Bála som sa, že by som skončila so zlomeným srdiečkom. Romeo mal totižto nado mnou tú moc. Ale to by som mu vážne nahlas v živote nepriznala. Pocity nie sú niečo, čo by sa malo rozoberať s inými. Teda pokiaľ išlo o moje pocity. Dobre, pokiaľ išlo o všetkých pocity. Nezaujímali ma pocity iných, pokým som z nich nemala mať nejaký profit. Vážne neviem, čo robím na svojom odbore, kde sa mám živiť tým, že budem počúvať pocity ostatných. To bude teda otrava.