What happened with Regina Williams?

33. Mercy

„Please have mercy on me. Take it easy on my heart..." pospevovala som si hudbu a vrtela bokmi do rytmov piesne, ktorú púšťal DJ. Asi som vyzerala ako pomätená. Tancovala som si na parkete sama s pohárikom v ruke. Caroline nám išla objednať na bar ďalšie.

„Even though you don't mean to hurt me. You keep tearing me apart." Pokračovala som v texte piesne.

„Would you please have mercy, mercy on my heart?" Ako som tomuto textu teraz veľmi dobre rozumela.

Cítila som sa dobre.

Ja a Caroline v klube. Ako za starých čias, len my dve. Chceli sme sa zabaviť a ja som si chcela trochu oddýchnuť a vypnúť od všetkého čo mi behalo hlavou. Cítiť sa ako predtým, keď som to ešte bola ja. Keď ma netrápili žiadny chlapi, ich priateľky a môj život bol jednoduchý. Stále som chcela byť Romeom. Šialene moc. No ako som si mohla byť istá, že so mnou teraz nie je len preto, že mu už Angela nechce dať šancu? Čo ak to už celé medzi nimi dávno oľutoval? Nemohla som si byť istá ako to cíti. Obava vo mne, že si nič dobré v mojom živote nezaslúžim, neutíchala, naopak rástla. A viac a viac sa zabárala do môjho podvedomia.

Potrebovala som s ním pokec. Úprimný, taký aby som vedela ako to teda je.

...
Bola som už tak akurát opitá a potrebovala som si pomaly každú chvíľu bežať odskočiť.

Umývala som si ruky a sledovala svoj odraz v zrkadle presvetlený ružovým svetlom. Opito som sa usmievala a vlnila sa do hudby, ktorú bolo počuť aj na záchodoch.

„Haha. To si zo mňa robí niekto srandu." Ozval sa z dvier uštipačný hlas.

Mierne som sa zamračila a spozorovala ten pohŕdavý pohľad.

Uštipačnú som ju nepoznala. Nebývala ironická, ani sa na mňa nikdy nepozerala pohŕdavo. Vždy sa tvárila ako anjelik. Ale teraz som na nej videla len hnev voči mojej osobe. Zaslúžený.

„Jasné, že som ťa musela stretnúť tu, kde to všetko začalo." Pokračovala cynicky a vytvorila na tvári pohŕdavú grimasu.

Docvakli mi jej slová. Tu som sa s ňou prvýkrát dala sama do reči. Vtedy som plakala. Kvôli tej veci s notebookom. Vtedy som zistila, že mi to spravil Dominic. A ona sa mi prihovorila na týchto záchodoch a utešila ma.

„Nemala som sa ti vtedy prihovoriť, ty suka!" šplechla mi to oslovenie do tváre.

„Nemala." Dala som jej za pravdu a utrela si mokré ruky do bokov svojej sukne. Utierky na utretie rúk došli.

„Prečo si si s ním začala?! Potrebovala si mi zničiť život?! To ma tak nenávidíš?!" skočila do mňa slovne.

Otočila som sa k nej, aby som sa na ňu nemusela pozerať v odraze zrkadla. „Vlastne nemám nič proti tebe."

„Tak prečo?!"

Bola som ticho. Nechcela som sa doťahovať, keď to nemalo zmysel. Moje slová jej nenájdu odpoveď, ktorú hľadá a ona mi nechce odpustiť. Dala mi jej správou na instagrame najavo, že to medzi nami nebude nikdy dobré. Tak prečo jej len prehlbovať dôvod, prečo ma nemať rada?

„Odpovedz!" vyštekla na mňa a keby mohol, jej pohľad by zabíjal.

„Chcela som ho. Už odkedy mi našiel notebook. Bola si len prekážka medzi nami dvomi." Priznala som jej unavene.

„Gratulujem. Konečne si úprimná." Odsekla opäť cynicky. „Kedy ste si spolu začali?" ďalšia otázka.

Mohla som jej to povedať? Mala som byť taká úprimná? Rozhodla som sa mlčať.

„Angela, nemám chuť riešiť to. Odchádzam." Povedala som obranne, chcela ju obísť a vykročiť k dverám, ale než som postrehla, strhla ma za ruku naspäť a zaborila do mňa jej nechty nalakované na bielo. Jej nechty na mojej ruke bolestne zaštípali, preto som ruku rýchlo odtrhla ďalej od jej nepríjemného chmatu a chytila sa za zranené miesto.

„Nikam nejdeš, ty suka! Dlžíš mi to! Zodpovieš mi všetko, čo chcem vedieť! Kedy ste si spolu začali? Celé naše priateľstvo bola hra ako sa k nemu dostať bližšie?!" prekrížila si ruky na hrudi.

Povytiahla som na ňu neveriaci obočie. Doteraz mi jej bolo trochu ľúto, no týmto to prehnala. Nemala som rada, keď ma niekto vydieral. A obzvlášť, keď do mňa zabáral nechty. Nič som jej nedlžila! Ani za Romea.

„Máš pravdu, bola to hra. No mala som ťa trochu rada. Aspoň na chvíľu." Dopriala som jej úprimnosť.

Šokovane zamrkala. „Toto robíš ľuďom čo máš rada?" uštipačne odštekla. Tvárila sa, že premýšľa a potom podrývane odsekla opäť: „Vlastne, áno. To presne si urobila Caroline!"

Pokrčila som plecami a jemne sa uškrnula. „Ja nie som anjel."

Nepríjemne sa zaksichtila. „To nie si! Si suka!"

Môj úškrn nepoľavoval. Dokážem ustáť určitý počet urážok. No prekročila moje medze. „Vždy si to vedela. No páčilo sa ti to na mne, že?"

„Čo prosím?!" neveriaci na mňa vypúlila oči.

„Ale prosím. Chcela si byť ako ja. To ty si chcela môj život." Nepríjemne som sa na ňu škerila.

„Ty si chorá! Mala by si sa ísť liečiť!" Odsekla neveriaci.

Škodoradostne som sa usmiala. „Tvoj frajer hovorí niečo iné."

Postrehla som v jej očiach zásah vrenia hnevu. Napriahla sa, aby mi dala facku, ale tesne pred tým, než sa jej ruka dotkla mojej pokožky, som ju zachytila.

Neveriaci zamrkala, keď sa karty obrátili a pre zmenu som to bola ja, kto zabáral nechty do jej kože.

„Chceš vedieť ako dlho som s ním?! Mesiace." Zaškerila som sa na ňu. „Vlastne skoro odkedy sme sa spoznali. Keď sme sa my dve zoznámili, tak už som s ním bola. Vieš o tom, že to on si ma ako prvý pridal do priateľov? Chceš vidieť naše správy? Ako sme si vymieňali nahé fotky? Chceš vidieť ako mi vyznával, že som o dosť lepšia než ty? A že to, čo pri mne cíti, pri tebe nikdy nezažil?!"

Hnev vo mne ďalej vrel. Moje nechty sa jej drali stále viac a viac pod kožu. Určite to muselo pekelne bolieť. Mala som dlhé a umelé nechty. O dosť dlhšie ako mala ona.

A ona sa nezmohla na slová. Mlčala, trpela a počúvala.

„Čo ešte chceš vedieť?! Napríklad to, že vždy, keď si odišla skôr, tak sme si to my dvaja rozdali?! Alebo to ako bol vždy na párty na mobile? Pamätáš?" uškrnula som sa na ňu opäť posmešne. Spozorovala som, že slzy sa jej začali drať do očí. „Prečo asi? S kým si asi tak písal?!" 

„Vieš o tom, že sa s tebou chcel rozísť už dávno? Ostal s tebou len preto, že ti umrel dedko. Bolo mu ťa ľúto." Bola som ako v tranze. Slová zo mňa vychádzali samé a zabúdala som si dávať pozor na jazyk.

Ešte viac sa zosypala. Obrovské slzy sa jej liali po tvári.

Pustila som jej ruku a ona sa ňou automaticky ovinula okolo brucha a pomaly si pričupla na špinavé kachličky k zemi.

Hnev vo mne stále vrel, ale pohľad na ňu mi hovoril, že som to prehnala. Pokúsila som sa vnútorne upokojiť.

Mala by som odtiaľto odísť.

No malej časti vo mne ju bolo ľúto nechať ju tu takto.

Odmlčala som sa nachvíľu a len pozorovala jej vzlyky.

Mierne som sa k nej zohla, ale v bezpečnej vzdialenosti. Rukou som si prichytila moju malú kabelku a nahmatala v nej balíček vreckoviek, ktorý som vytiahla a položila ho k nej. 

„Neplánovala som to takto. Ani on. Proste sa to stalo." Povedala som jej tak trochu ospravedlňujúco a odišla.