What happened with Regina Williams?

5. Stalker

„Že si to bol ty?" podišla som k Dominicovi, ktorý sa práve bavil so svojimi kamarátmi pri cigarete von pred internátmi. Ako väčšina partií. Ja sama som od jednej z nich zamierila priamo k nemu, keď som si ho všimla.

„Podľa toho, na čo sa pýtaš." Vyškieral sa na mňa. A ja som začala uvažovať, ako som s ním mohla len chodiť?

„Ty si mi zobral notebook a napísal na pozadie kurva?" prekrížila som si ruky na hrudi a skúmala ho pohľadom. Mohol to byť on. Mal aj dôvod, lebo som ho znovu nechala.

Zatváril sa nechápavo, ale potom nahodil ten jeho typický arogantný samoľúbi úškrn.

„A čo ak áno?" provokoval. Jeho kamaráti sa zasmiali. Hral sa pred nimi na dršnáka. Ale teraz, keď som tu pred ním stála a pozorovala ho, uvedomila som si, že on by mi niečo takéto nespravil. Len sa potreboval pred kamarátmi ukázať, že aj ja som mu ukradnutá, lebo bol na mňa naštvaný. Teraz by pritakal na všetko hnusné, len aby ma nahneval.

No nahneval ma, že bol vôbec schopný niečo také povedať. Úplne odignoroval to, že mi niekto na pozadie napísal, že som kurva. Ak vám na niekom záleží, tak by ste pri takomto zistení zareagovali inakšie, alebo?

„Ak áno, tak si pekný chrapúň a nechcem mať s tebou nič spoločné!" odsekla som podráždene a otočila sa, aby som od neho zamierila preč. Nemala som chuť na jeho vyťahovanie sa. Chcela som odpovede. A tie neprichádzali, preto som sa to pre dnešok rozhodla zabaliť.

„Gina, zlato!" Vykríkol za mnou, aby ma zastavil.

A podarilo sa mu. Otočila som sa naňho a naštvane som odsekla jeho smerom. „Nevolaj ma zlato! Nie som tvoje zlato!"

Nemal právo ma tak volať, keď sa mi práve pred chvíľou snažil ublížiť. Pár ľudí, čo stálo von, sa nad mojimi slovami uchechtlo. My dvaja sme neboli v poriadku. Obaja sme mali radi pozornosť, vždycky sme náš vzťah riešili pred obrovským publikom. A najhoršie na tom je, že nás na výške poznal skoro každý. Aspoň z tých ľudí, čo sa chodili von aj baviť. Pretože po pár mesiacoch na vysokej škole človek zistí, že vlastne všade stretáva stále len tie isté tváre. Presne ako na strednej, len už má každý nad osemnásť.

Podišiel bližšie ku mne. „Prečo sa stále hráš na nezávislú? Vieš, že ma ľúbiš. Sama si mi to povedala. Tak sa už konečne ku mne vráť." Nezabudol sa pritom tváriť najsebavedomejšie ako vedel. Hral sa na machra, lebo nás pozorovali jeho kamaráti a všetci ľudia naokolo.

„Neľúbim! Mala som z teba panické záchvaty, to nebola láska." Odvrkla som naspäť. Zaregistrovala som, že sa pár ľudí za nami začalo tlmene smiať z toho ako som ho zotrela.

„Sama vieš, že to nie je pravda. Ľúbiš ma. Som jediný človek, čo ťa pozná a neodsudzuje. Pasujeme k sebe." Snažil sa ma prehovoriť. Tak to robil vždy. Vedel presviedčať ľudí. No nemal pravdu. Jediný kto ma poznal bola Caroline, ale ani tá ma nepoznala úplne. Poza jej chrbtom som jej urobila veľa zlých vecí a ona zase mne. No stále sme pri sebe stáli.

„Zaujímavé. Ja sama neviem aký človek som, ako ma len ty môžeš poznať." Uškrnula som sa víťazne a znovu sa pobrala so vztýčenou hlavou preč od neho.

„Krava! Nenávidím ťa!" odsekol vytočene. Potreboval si uľaviť a ublížiť mi. Tak ako vždy, keď som nepískala podľa neho. Taký toxický náš vzťah bol. A ja som sa k nemu aj tak stále vracala. Zakaždým, keď som sa cítila sama alebo opitá, som sa s ním zas a znovu poriešila.

Neotočila som sa. No započula som jeho smiech, pretože sa začal zhlboka smiať. „Koho sa to snažím oklamať." Povedal skôr pre seba, ale počula som ho. A určite ho počulo aj pár ľudí blízko nás. Netajil sa tým, že ma ľúbi. Bola som jediný človek za jeho život, ktorého kedy miloval. Pretože som bola oriešok, ktorý proste nemohol rozlúsknuť.

Ukázala som za seba prostredník. Bol smerovaný jemu.

„Uvidíme sa zajtra v pekle, láska." Zakričal na moju stále sa vzďaľujúcu postavu. Peklo bola metafora na školu.

„Pozývaš ma tam na rande? Prijímam." Zakričala som naňho bez toho, aby som sa naňho otočila. Vedela som, že sa práve určite vyškeril, pretože znovu som ho nedokázala len odignorovať a bez slova od neho odísť. Jeho slová vo mne stále vyvolávali reakcie. Vyprovokoval ma a ja som sa znovu nechala, čo si budem vyčítať ešte celou cestou domov.

Nemala som to od intrákov ďaleko domov a práve teraz som sa potrebovala prejsť. Urovnať si myšlienky a v tom by mi taxík rozhodne nepomohol. Bolo neskoro a všade bolo ticho. Ulicou sa ozývalo klopkanie mojich podpätkov po ceste a mňa to svojim spôsobom upokojovalo.

Dovtedy, pokým som si neuvedomila, že sa k mojej klopkajúcej chôdzi nepridal ešte ďalší zvuk chôdze. Tichý, ale aj tak som ho mohla počuť.

Otočila som sa. A zbadala som za sebou tmavú postavu. No bola tma. Nevidela som do takej diaľky bez poriadneho osvetlenia, a hlavne som to prvotne neriešila. Kráčala som preč zo študentského baru na internátoch. Nešla som takto prvýkrát. Vždy to tam zabalilo veľa ľudí a išlo domov pešo, prečo by mi to malo prísť podozrivé?

Podozrivé mi to prišlo až vtedy, keď som trikrát zabočila a kroky za mnou stále neutíchali. Rovnako ticho ma ten dotyčný stále nasledoval.

A vo mne začala prevládať nervozita.

Strach mi zježil všetky chĺpky na chrbte. Nenávidela som sa cítiť bezbranná. Preto som sa surovo otočila a nepríjemne zamumlala do tmy na toho človeka: „Čo si stalker alebo čo?"

Žiadna odpoveď. Namiesto toho zastal.

A ja som nasucho premkla.

Vedela som, že ma práve pozoruje. Cítila som na sebe pohľad, i keď som ho nemohla identifikovať a vidieť mu do tváre.

„Kto si?" spýtala som sa, ale tvrdo. Strach som na sebe nedala poznať.

Ticho.

„Si to ty, Dominic?" skúsila som. Ten ma napadol ako prvý. A prečo by aj nie?

Stále ticho.

A ja som sa začala báť ešte viac ako doteraz. Prečo neodpovedal? O čo mu išlo?

Zamračila som sa do tmy.

„Budeš ma len očumovať alebo čo?" Až keď som dopovedala túto poznámku, ma napadlo, že možno som predsa len mala zobrať nohy na ramená a rozbehnúť sa čo najďalej od tohto divného človeka. No ja nie, keď som nervózna neviem držať hubu. A namiesto toho ešte viac provokujem, aby sa mi niečo skutočne stalo.

Pohol sa a ja som skoro od strachu zinfarktovala.

Len tak sa otočil a kráčal preč.

Nešiel smerom ku mne. A ja neviem prečo, ale nedokázala som sa donútiť hýbať nohami. Len som tam stála ako zarezaná a vydesene mrkala očami. Srdce mi bilo až v krku, aj keď bol už veľmi dávno preč.

Celú cestu domov som sa ponáhľala a obzerala za chrbát, aby som sa utvrdzovala, že ma vážne už nikto nesleduje. Pretože toho nepríjemného pocitu z tej osoby, som sa už nezbavila. Ani keď som konečne zabuchla dvere od nášho bytu.