Rosalin bola ako malé desaťročné dievčatko donútená opustiť svoj domov po smrti jej vlastnej matky. Po ôsmich rokoch prežívania spôsobmi, za ktoré nie je pyšná, naberie odvahu a rozhodne sa vrátiť. Lenže domov aký si pamätá už viac neexistuje...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Rosalin
O osem rokov neskôr
Voľnosť a sloboda. Slová, pod ktorými som si ako malá predstavovala niečo úplne iné. Čo tie slová vlastne znamenajú?
Na túto otázku by každý určite odpovedal odlišne. Aká je teda moja odpoveď? Pred rokmi by som za to, aby som aspoň na chvíľu mohla vykročiť von z domu, aby som aspoň raz za život mohla okúsiť kúsok voľnosti, všetko.
Keby som však vtedy vedela, že prídem vážne o všetko, radšej by som zostala vo vnútri zavretá do konca svojho biedneho života.
Dostala som konečne to, po čom som roky túžila, ale v tomto svete neprichádza nič zadarmo. V tú noc som zaplatila všetkým čo som mala. Prišla som o strechu nad hlavou, čerstvú stravu, o pohodu a teplo domova, ale predovšetkým som prišla o to najvzácnejšie, čo som mala. Rodinu.
Jediné čo mi zo starého domova zostalo, je jedna obyčajná biela kobyla.
Kobyla, ktorá ma udržiavala po celú túto dobu nažive. Je mojím žiarivým svetlom v tmavých nociach, mojím ohňom, ktorý ma počas chladných noci či dní zahrieval. Staráme sa vzájomne jedna o druhú. Dlho som rozmýšľala nad jej menom. Chcela som aby malo nejaký význam a navyše ju nemôžem volať iba "biela kobyla".
Raz som si uprostred noci spomenula na knihu, ktorú som ako menšia rada čítavala. Bola o hrdinoch antických báji, ako bohovia či už obyčajný ľudia čelili svojim problémom a prekážkam. Jedno meno mi pri pomyslení na jeden z príbehov padlo na um. Thea-bohyňa svetla. Toto meno ju presne vystihovalo. Vždy keď som bola na pokraji zúfalstva, pohltená v temnote, Thea vždy stála pri mne a posvietila mi na cestu.
Je odvážna, starostlivá a zároveň moja prvá a jediná kamarátka.
Viacerí ľudia ju chceli odkúpiť za dobré peniaze, no ja už nikdy viac nedovolím nikomu vziať mi to, čo mi je k srdcu blízke.
Vonkajší svet a ľudia v ňom sú síce nepredvídateľní a krutí, no svoju chybu viac nezopakujem. Už nikto nevinný nepríde o svoj život. Už nikdy viac nikoho a nič nestratím.
,,Daj mi ešte chvíľu," mrzuto odpoviem na Theine netrpezlivé erdžanie.
Stála pri brehu čistej rieky a čakala na mňa, kým sa v nej doumývam. Okolo nás boli samé listnaté stromy, ktorých listy už naberali jesenné farby, a robili veľmi dobrú clonu, aby nás nikto z neďalekej dediny nemohol zazrieť.
Voda, tečúca v koryte rieky, bola studená, takmer ľadová. Obvykle by moje telo, konkrétnejšie pokožka, ihneď zareagovala na teplotu vody. Lenže tým, že sa blíži spln mesiaca je moja upírska polovica viac na povrchu. Prejavuje sa zhruba o pár dní dopredu. Moje srdce začne pomalšie biť, no nezastaví sa. Som rýchlejšia, silnejšia a moje zmysly násobne zintenzívnejú.
