Rosalin bola ako malé desaťročné dievčatko donútená opustiť svoj domov po smrti jej vlastnej matky. Po ôsmich rokoch prežívania spôsobmi, za ktoré nie je pyšná, naberie odvahu a rozhodne sa vrátiť. Lenže domov aký si pamätá už viac neexistuje...
Hoppla! Dieses Bild entspricht nicht unseren inhaltlichen Richtlinien. Um mit dem Veröffentlichen fortfahren zu können, entferne es bitte oder lade ein anderes Bild hoch.
Rosalin
Na chodbe som sa pokúsila upokojiť. Zastavila som pred dverami mojej dočasnej izby a hlasne si vydýchla, po čom som pocítila príjemný pocit úľavy. Dych som dokázala vrátiť do normálu, no tlkot môjho srdca bol stále rýchlejší než obvykle.
To sa často nestáva, ale myslela som si, že som v ohrození, tak to bude pravdepodobne spôsobené tým. Pôjdem dnu a hodím sa rovno do postele. Bolesť v lýtku sa každou sekundou prediera viac na povrch.
Mala by som ju dezinfikovať alebo opláchnuť vodou, aby sa začala hojiť. Keby to bola len obyčajná povrchová rana alebo škrabanec, začalo by sa to hojiť okamžite. Toto je ale pekne hlboké, takže to potrvá možno aj pár hodín, nebodaj aj celý deň.
Neverím akú škodu dokáže narobiť obyčajný drevený konárik.
Lýtko si pred vstupom ešte raz utriem dlaňou, ktorú si následne utriem o zadnú časť šiat. Nechcem aby Hannah a Júlia uvideli krv na mojich rukách a lýtku, však by asi spanikárili. Pokrútim hlavou a siahnem po kľučke.
Pohľad sa mi naskytol na baby oblečené v nočných košeliach. Júlia si česala svoje tmavohnedé vlasy a Hannah na posteli čítala nejakú knihu v pevnom obale pri malej stolnej lampičke, z ktorej vyžarovalo slabé svetlo.
,,Chvalabohu, si späť. Už sme si mysleli, že si zablúdila alebo sa ti nebodaj niečo stalo," ozvala sa ustarostene Júlia a kefu treskla o drevený pracovný stôl.
Tým myslela asi iba seba, pretože Hannah nevyzerá vôbec ustarostene. Sotva odvrátila zrak od jej knižky.
,,Á-áno nevedela som nájsť stajne a tak trochu som zablúdila," zaklamem.
,,Aké nečakané," zašomrala si Hannah popod nos, ale ja som ju počula dosť zreteľne.
Čo má zase za problém? Raz sa správa ako najväčšia mrcha akú som kedy stretla a potom si spomeniem na náš rozhovor cestou sem. Vie byť milá, nuž asi to nedáva často najavo. Nemala by som ju ihneď tak odsudzovať. Dnes som ju jednak stretla a okrem jej mena a toho, že nerada poznáva nových ľudí, nič iné neviem.
,,Nezabudla si na niečo?" Júlia ignorovala poznámku jej kamarátky a obrátila sa na mňa.
Preboha, veď tie dve dievčatá zo včera určite dostali hypovolemický šok ak stále ležia na zemi! Pokiaľ im nik nepomôže, tak to nemusia prežiť. Chytím sa zarazene za ústa.
,,Nemusíš preháňať. Tašku máš tu. Dominik si všimol, že je pripevnená o sedlo tak som ti ju za neho doniesla. On sem ísť totiž nemôže," žmurkla jedným okom.
Prikývnem a pozriem sa na prázdnu ustlanú posteľ s klasickou bielou posteľnou bielizňou, na ktorej ležala moja čierna taška. Skôr ako som sa k nej stihla dostať, svetlo z lampičky vyhaslo.
