Rosalin bola ako malé desaťročné dievčatko donútená opustiť svoj domov po smrti jej vlastnej matky. Po ôsmich rokoch prežívania spôsobmi, za ktoré nie je pyšná, naberie odvahu a rozhodne sa vrátiť. Lenže domov aký si pamätá už viac neexistuje...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Nero
Ráno som sa prebral na príjemné teplo vychádzajúceho slnka. Včera som si zabudol zastrieť tmavé závesy alebo som bol skôr moc lenivý na to si ich ísť zastrieť. Prešiel som si päsťami po polootvorených očiach a neochotne sa vytrepal spod periny.
Bol to nezvyčajný pocit zobudiť sa bez pociťovania hladu. Sediaci na kraji postele som si dlaňou chytil brucho a spomenul si čo som preto musel urobiť. Malý úsmev sa mi vytratil z tváre a postavil som sa na nohy. Skôr než som si stihol uvedomiť čo je za deň, sa dvere od izby rozleteli do oboch strán.
,,Raňajky do postele pre nášho milovaného oslávenca!" zakričala nadšene mama. Paralyzovane som ju sledoval ako so služobníčkou stáli tesne za prahom dverí.
Služobníčka mala antikorovú tácku a na nej vystavené anglické raňajky. Mama v ruke zvierala pohár dobre známej tekutiny. Určite ale nebola čerstvá.
,,Ide z teba cítiť človečina," skrčila zvláštne nos.
,,Včera som veď bol skontrolovať hnedo- teda Rosalin," rýchlo som sa opravil, lenže môj preklep neprešiel bez povšimnutia.
Mama nadvihla obočie a švihlo jej kútikom úst. Podala mi pohár do rúk a prehodila si cez moje plecia pravú ruku.
,,Všetko najlepšie," zablahoželala a skôr ako som sa stihol uhnúť mi prischla jedna pusa na líce.
Priložil som si okraj skla k perám a odpil si malé množstvo. Po chvíli som svoj akt zopakoval, no nevychutnával som si to. Polka obsahu zostala stále v pohári. Položil som ho služobníčke na tácku s raňajkami a vybral sa na odchod. Nejako nemám chuť do jedla. Hlavne keď je studené.
K môjmu náhlemu rozhodnutiu odísť nikto nenamietal. Nik sa neodhodlal. Deň Jestvovanie tu totiž berieme veľmi vážne. Hlavne moji rodičia pri mne. Stavím sa, že každý deň počítajú dni kedy môžem prevziať ich miesto. Chodba bola prázdna čo dávalo zmysel. Do salónu krajčírky mojej mami nemá mnoho upírov i ľudí prístup.
Otvoril som dvere a jak naschvál sa naše pohľady v tom momente stretli. Zrovna vychádzala spoza závesu. Vyzerala mierne rozospato. Večer pritom ako zaspala som si myslel, že už zlatšie vypadať nemôže, ale bol som na omyle.
,,Prišiel si neskoro. Rosalin je dávno vymeraná," ozvala sa rázne Sybille.
Keby som sa zapozeral dlhšie a zamyslel hlbšie, zľakol by som sa jej tónu. Na to, že bolo ráno pôsobila až moc nadšene. Potom som spozoroval určitú osobu sediaci na kresle a všetko do seba zapadlo.
,,Škoda," pokrčil som ramenami a zatváril sa smutno, aj keď som si potajme želal aby som došiel skoršie.
Na odreagovanie som tu robil to čo som robil odmalička. Prechádzal som sa všade. Chytil všetko pomedzi prsty. Každú látku, ihlu, niť či nákresy zavesené na nástenke. Na chrbte som cítil jej pohľad. Nechcel som sa otočiť, no moje telo si robili čo samé chcelo. Keby ma nezastavila krajčírka, že som na rade s meraním, netuším čo by som bol schopný spraviť.
