Rosalin bola ako malé desaťročné dievčatko donútená opustiť svoj domov po smrti jej vlastnej matky. Po ôsmich rokoch prežívania spôsobmi, za ktoré nie je pyšná, naberie odvahu a rozhodne sa vrátiť. Lenže domov aký si pamätá už viac neexistuje...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Rosalin
Ani vo sne by mi nenapadlo, že by mohol povedať áno. Zo zaostalej požičovne sme si zobrali správnu veľkosť korčúľ, ktoré boli teoreticky v dobrom stave. Ich nože prekvapivo neboli vôbec tupé. To znamenalo, že boli umiestnené na dobrom mieste aj keď na nožoch neboli prevlečené látkové návleky.
Nezabudla som ani na tašku s liekmi pre dedka Henryho, no je riskantné sa teraz vracať na ranč. Je hlboká noc a les má oči všade. Najlepšie rozhodnutie bude ísť až o pár hodín alebo až nadránom. Rada by som neskúšala svoje šťastie, ale obávam sa, že Henrymu nezostáva čas do rána. Meredith, babka, mrzí ma to ale budete musieť vydržať o niečo dlhšie.
Potláčala som všetky možné následky, ktoré môžu vzniknúť a keď sa Nero navrhol ako odčiní svoju blbú poznámku, neváhala som a chcela ísť korčuľovať.
Už vtedy keď som bola odsotená do požičovne sa mi do pamäte vryli zabudnuté spomienky strávené s mamou. Nikdy sme spolu nešli korčuľovať. Mali sme kde. Pokojne by som sa učila aj na zamrznutom bazéne na kaštieli. No ukazovať sa vonku bolo proti pravidlám. Proti mojim vlastným zákonom stanovené otcom. Nie...odmietam mu tak hovoriť. Nehľadal ma. Nechal ma na spas toho čo žilo vonku mimo bezpečia brán kaštieľa. Nechcel ma ale aj napriek tomu sa zamýšľam akoby vyzerala prítomnosť keby sa vražda nikdy nestala.
Boli by sme šťastná rodinka žijúca spoločne skrytá pred svetom alebo by sme sa tak či tak rozpadli?
,,Stála si niekedy na korčuliach?" z myšlienok ma vytrhol Nero, ktorý mi postupne uťahoval šnúrky od konca po vrch.
Neboli biele ani úzke ako som videla v knižkách. Samotné korčule boli celkom iné. Čierne a širšie. Plávala mi v nich noha, preto Nero navrhol aby som sa usadila na Princa bokom a on mi ich utiahne.
,,Nie...ty?" opatrne som sa opýtala vtedy, keď jeho zrak bol upretý na korčule.
,,Párkrát. Snáď to bude stačiť nato ťa to naučiť," urobil maličkú mašličku a skôr ako som stihla poďakovať sa jeho ruky ocitli na mojom páse dvíhajúc ma do vzduchu.
Položil ma na zľadovatené jazierko v miestnom parku neďaleko od kostola svätého Bruna. Nohy sa mi automaticky začali kĺzať, jedna vpred a druhá vzad. Možno to predsa len nebol dobrý návrh.
,,Nero ja som si to rozmyslela," zavriem oči a zovriem zospodu látku na jeho predlaktiach.
Na obrázkoch sa iba postavili, odrazili sa a išlo im to. Blbosť. Kto si povedal, že dá na spodok topánok nôž a pre ľudí vymyslí novú zimnú aktivitu?
,,Žiadne také. Keby inokedy ti nastane takáto príležitosť? Nikde nikoho a ja som ten čo ťa bude učiť," s úškrnom ma potlačil vpred.
Netrvalo dlho a s počuteľným nárazom som sa ocitla na štyroch. Dlaňami som stihla utlmiť pád ako vždy to schytali moje kolená. Chlad sa porozliezal postupne od končekov prstov na rukách až na odhalené miesto pri krku. Mala som si zobrať šál, no prišlo mi to zbytočné. Keď je vidieť celá polovica mesiaca začnú sa vo mne prejavovať upírske vlastnosti. Ostrejší zrak, sluch, odolnosť voči chladu ba i ľudským chorobám, a najotravnejšia vec zo všetkých-hlad. Túžba po krvi, ktorou som netrpela podozrivo dlhé obdobie.
