Rosalin bola ako malé desaťročné dievčatko donútená opustiť svoj domov po smrti jej vlastnej matky. Po ôsmich rokoch prežívania spôsobmi, za ktoré nie je pyšná, naberie odvahu a rozhodne sa vrátiť. Lenže domov aký si pamätá už viac neexistuje...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Nero
Sústreďoval som sa na každý jej pohyb, reakciu ako sa podo mnou pomaly, no postupne rozplývala. Na tento výhľad nie som vôbec zvyknutý, väčšinou len ležím a nechám nech robotu odvedú dievčatá, ale pri hnedovláske som vedel, že v tejto oblasti nie je ani trochu skúsená.
Hlasno vydychovala a cítil som, že sa blíži k vyvrcholeniu, preto som prestal a palcom na druhej ruke som z krajíčku jej očí utrel roniace sa slzy. Počkal som kým sa upokojila a opatrne sa jej opýtal:
,,Môžem?"
Nikdy som sa nepýtal, navyžiadaval povolenie, vždy sa doprosovali upírky mne, a to bolo iba vtedy, keď som bol nútený vrátiť sa za rodičmi do hotela. Bol som chcený, populárny a vyžiadávaný medzi dievčatami. Na kaštieli, teda v ľudskej škole, sa to nezmenilo. Lenže ľudia sa mi však nechutili. Bol to rozdielny pocit. Od študentov som čerpal iba obdiv, zálusk, vyzdvihovanie môjho ega a dávali mi falošnú nádej, že som niečo viac, čo podľa senátu aj som.
Toto je v podstate prvýkrát čo chcem byť s niekym tak blízko, aby sme boli jedno telo, jedna duša. A tá osoba je čírou náhodou človeka a nie obyčajný. Neustále cítim, že mi niečo tajíš a ja prídem na to čo.
Od tej noci sa stali naše pocity spoločnými, akoby sme uzavreli puto medzi dvoma upírmi. Mentálne som vždy pokrútil pri tejto myšlienke hlavou. Nemožné. Nemôžem to tvrdiť isto, keď som puto nikdy sám nezažil iba som bol o ňom oboznámený rodičmi pri povinnej výučbe upírov.
Niektoré veci si aj dutá hlava, ako ja, vďaka prísnosti senátu vryje do pamäte. História, začiatky, prispôsobovanie sa, pravidlá, zákony, schopnosti. Nič nebolo nadarmo škoda je, že som si to uvedomil roky neskôr.
Hnedovláska prikývla splašene hlavou a odvrátila zrak. Tak toto nemôžem príjmuť. Toto nie je priamočiary súhlas.
,,Slovami," pohladím jej líce a pramene vlasov presunul nabok, aby nezavadzali vo výhľade na jej lesklé oči od sĺz.
Zhlboka sa nadýchla predtým než sa odhodlala prehovoriť. Ťažko sa mi predstavuje keby tu takto nad ňou bol niekto iný. Tieto slová budú patriť mne a len mne.
,,Áno, chcem ťa. Potrebujem ťa Nero," vydala zo seba namáhavo.
Očakával som instantný pocit, ktorý by pohladil moju pýchu, no za jej slovami sa skrýval aj iný význam. Raz sa dozviem o tebe všetko. Sľubujem, no teraz sa musím sústrediť na niečo iné a konečne som z nej dostal nočnú košeľu, ktorá mi len zavadzala vo výhľade.
Na tvári sa mi vyčaril úsmev, ktorý nebol ako tie predchádzajúce. Tento bol úprimnejší, láskavý, plný šťastia tak, že by dokázal kohokoľvek zahriať pri srdci.
,,Ani si nevieš predstaviť aký som vďačný, že som ťa spoznal," na krajíčku vlastných očí som po dlhom čase pocítil zvláštny vlhký pocit.
