Full Moon

Epilóg

Už to bola nejaká tá doba odkedy si mohol oddýchnuť.  Muž si sadol pri horiaci krb do húpajúceho kresla s nožom v ruke. Plamene tancovali a vrhali na steny izby zvláštne tiene. Bolo to ticho, ktoré muž potreboval po dlhom a vyčerpávajúcom dni. Vzduch bol naplnený jemným praskaním dreva a teplo z ohňa mu zohrievalo unavené telo.

Jeho myšlienky blúdili k uplynulým udalostiam, ktoré ho priviedli až sem. Strieborný nôž v jeho ruke bol studený, kontrastujúci s teplom ohňa. Jemne ho otáčal, svetlo z plameňov sa odrážalo na ostrí. Nebol to obyčajný nôž, skôr dýka, mala svoju históriu a význam, ktorý muž dobre poznal.

V tom okamihu, keď sa drevené kreslo jemne kolísalo tam a späť, si uvedomil, že to je ten vzácny moment pokoja, ktorý tak dlho hľadal. Možno nevedel, čo ho čaká zajtra, ale teraz, v tejto chvíli, našiel aspoň chvíľkový úkryt pred svetom. Z uviazanej vesty vytiahol bielu obálku so známym rukopisom.

Nevedome mu nadvihlo kútik úst. Na tento list sa neskutočne tešil, aj keď by to pred nikým nepriznal nahlas, ba ani pred samotným adresátom. Pomaly, takmer s obavou, schopil striebornú dýku a s jemným tlakom prešiel cez zalepený okraj obálky.

List vnútri bol starostlivo zložený. Muž ho vytiahol a rozložil. Jeho oči sa vpíjali do písmen, ktoré sa mu konečne odhalili. Slová, na ktoré čakal, tu boli, priamo pred ním. Nezabudol vypadnúť ani zväzok vysušených kvietkov modrého odtieňu. Boli to nezábudky nesúce spomienky, na ktoré nemôže nikdy zabudnúť. 

Kvietky uložil do predného vrecka, nahol sa bližšie k ohňu, aj keď nemusel. Videl príliš dobre, no plamene dodávali listu pravú atmosféru. Už moment dlhšie nenaťahoval a pustil sa do čítania:

Od posledného listu ubehlo niekoľko týždňov, ale neboj sa píšem každý jeden deň, teda aspoň sa pokúšam. Z predchádzajúcich príhod si asi vieš predstaviť ako náročné to musí byť. Hlavne pri nemenovanej osobe a neustálom cestovaní po Európe. 

Nedá nám zastaviť sa, je to úžasné spoznávať nové krajiny, kultúru a tradičné jedlá. Vzrušuje ma iba pomyslenie na to, že nám na to všetko ostáva kopec času. Preto po obdržaní listu z ranču sme neváhali zastaviť sa a vrátiť sa na naše útočisko.

Po ceste nás zaskočil páry červených očí. Nero neváhal a vrhol sa vpred, čo tak celkom nedomyslel. Niet divu keby to boli diví upíry, ale počas bieleho dňa? Niekedy je to riadny hlupák. Ešte k tomu kto iný by sa vybral na odľahlý ranč?

Samozrejme zrámoval Siriusa a následne schytal nielen jednu ranu od splašenej Sybille. Podobne ako my mali kone vedľa seba a kráčali po vlastných. Po objasnení situácie sme pokračovali v ceste. Nemali sme naponáhlo, preto nám prerozprávali ich výpravu do Ameriky.

,,Miesto snov, bez pravidiel a obmedzení. Nakoniec sa ukázalo, že aj keď sme boli dosť obmedzení sa nám žilo lepšie," citujem Siriusove slová.

Konečne bol odviazaný. Hovoril čo mu prišlo na um a nemal voči mne žiadne výčitky, teda aspoň o tých, o ktorých mi povedal. Je to ťažký oriešok na rozlúsknutie. 

Nakoniec sa ukázalo, že každé miesto má svoje chyby. Je len na nás ako sa k nim postavíme. Nám sa žije dobre, všetko nie je dokonalé, ale vďaka tebe a ostatným čo sedíte v rade a dôsledne vypočúvate upírov i ľudí, je to neporovnateľné s minulosťou. Kiežby sa toho dožila Lucinda.

,,Už sú tu!" zvolal muž urovnávací zeminu pred rančom.

Z hlavy si zložil klobúk, chrániaci ho pred žíhavými lúčmi, a úpenlivo mával naším smerom. Jeho ryšavé vlasy vyčnievali a rovnako i jeho pehy. Okríkol Miu, upírku sediacu na pohodlnej hojdačke, pod chladivým tieňom.