Rosalin bola ako malé desaťročné dievčatko donútená opustiť svoj domov po smrti jej vlastnej matky. Po ôsmich rokoch prežívania spôsobmi, za ktoré nie je pyšná, naberie odvahu a rozhodne sa vrátiť. Lenže domov aký si pamätá už viac neexistuje...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Sybille
,,Sybille neuveríš aká náhodička," začal trepať Nero.
,,Drž hubu a podaj mi ruku," preruším ho natiahnutím ruky k bazénu, pričom si druhou na hrudi pridržiavam svoju fialovú nočnú róbu.
Prepláva ku mne, ruku mi podá a ja ho jedným pohybom vyšvihnem von na nohy.
,,Rosalin ty tiež," oznámim vykoľajenej dievčine.
Akoby som ju prebudila z nejakého tranzu, pokrúti hlavou a začne plávať mojím smerom. Ruku váhavo vloží do mojej a ja ju vytiahnem z vody hneď pred seba.
Moje celé telo ovalí známy nepríjemný pocit. Následne príde pichľavá bolesť hlavy a moje červené oči sa bezkontrolne uzavrú. Začnem padať do temnoty dokým nenarazím na pevnú zem. Oči otvorím a pred sebou sa odohrá vízia, ktorú som už videla snáď miliónkrát.
Stojím uprostred námestia nejakej dediny. Dedinčania sú zhromaždení a niečo spoločne skandujú. Ani jednému výkriku však nerozumiem.
Prejdem ďalej a stane sa to opäť. Mesiac sa objaví na jasnej oblohe a pomalým pohybom prekryje slnko.
Námestie spolu s celou dedinou a okolím upadne do rubínového závesu. Hlava sa mi roztočí a pred sebou zrazu uvidím splašene pobehovať bieleho koňa. Nie kobylu, ktorá sa rozbehne preč.
Svet sa mi prestal krútiť, no vrátila sa bolesť hlavy. Pred očami vidím záblesky, pričom po každom sa mi zjaví obraz nejakého predmetu. Najprv uvidím zlatý prsteň s čiernym zvieraťom a dvoma červenými drahokamami. Potom dva strieborné nože v podobe nožníc potreté najvzácnejším argentínskym železníkom. No ako posledné dve laná visiace so slučkami s rozmermi priamo pre dve hlavy.
Urobím pár tackavých pohybov vzad a modlím sa aby som sa čoskoro zobudila. Túto nočnú moru nechcem už viac vidieť.
Prázdnotou sa ozve krik a ja som donútená zodvihnúť hlavu od zeme. A to len aby som pred sebou mala znovu hýbajúci sa obraz ako podkopávajú dve drevené stolice. Na lane už viseli dve osoby bez žiadneho hnutia, ktorým som našťastie nikdy nevidela do tvári. Ani teraz to nebola žiadna výnimka.
Nezabudni...v tomto svete nie si nikdy sama...šepkal ženský hlas, predtým ako sa preberiem.
Prudko sa posadím a začnem zdesene dýchať. Všetko mi to pripadalo tak skutočne. Mám pocit akoby sa moja vidina mala čoskoro naplniť.
,,Ako sa cítiš?" pocítim niekoho ruku na tej mojej.
Potom čo uvidím Siriusa mi odpadne kameň zo srdca a od úľavy si vydýchnem.
,,Mala som znovu tu istú vidi-" chystala som sa mu všetko vyrozprávať ako vždy, no zastavil ma pár tmavomodrých očí.
Po prezretí dievčaťa v mokrej uniforme obrátim svoj zrak opäť na Siriusa.
