Rosalin bola ako malé desaťročné dievčatko donútená opustiť svoj domov po smrti jej vlastnej matky. Po ôsmich rokoch prežívania spôsobmi, za ktoré nie je pyšná, naberie odvahu a rozhodne sa vrátiť. Lenže domov aký si pamätá už viac neexistuje...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Rosalin
Bolo náročné učiť sa za pochodu, ale nič iné mi neostávalo, iba sa prispôsobiť. Telo nikdy nezabúda. Svaly majú pamäť. Bojovať som sa učila a s návalom adrenalínu to príde samé. Lenže, keď vám oznámia, že ste po celú dobu malý schopnosť, ktorá počas splnu ovládala vás a nie vy ju?
Nikoho novo objavený fakt nešokoval viac ako mňa. Ostatný sa sústreďovali na seba a prípravu na boj.
Odhadzovali zo seba kusy oblečenie kus po kúsku aby sa odľahčili. Prvé dolu leteli čierne klobúku, neskôr saká a odviazané kravaty. Aby bol súboj vyvážený, každý z nás mal prideleného súpera. Predpokladala dom, že zadelenie bude podľa veku, tým pádom by bol mojím protivníkom Fyodor. Bohužiaľ tak to nefungovalo.
Zadelenie sa rovnako ako všetko ostatné, vymyslené senátom, odrážalo od hierarchického postavenia. Silas a Dobroslav sú obaja čistokrvní, približne v identickom veku, s podobným počtom nadobudnutých skúseností i poznatkov.
Ďalší pár vytvorili Sybille s Fyodorom. Opäť dvaja upíry s čistou krvou, ba i v rovnakom veku, zaúčajúci sa ako vodcovia vo vlastnej partii.
No a nakoniec mi zostala Helen, upírka I. triedy. Spojenie nás nemuselo dávať zmysel. Ja sa do pyramídy nemám ako zaradiť, ale môžeme, čisto hypoteticky predpokladať, že stojíme na istej línii.
Celú dobu som hľadela na strieborný meč, stále zabodnutý v nehovoriacej upírke. Vyzerala rozrušene až mi jej pohľad v očiach prišiel na milisekundu známy. To sa mi snáď iba zdalo. Carmilla je dávno preč. Niet cesty späť. Ani nadprirodzené bytosti nemajú takú moc ako má samotná smrť.
,,Pripravená?" zarazila ma Helen jej prívetivosťou.
Tú myšlienku mi rýchlo sfúkla z hlavy. Doslovne.
Prudkým mávnutím ruky, rozjasnila červené oči a smerom na mňa vyslala priam zrelý tajfún.
Vlasy mi udierali do tváre a bránili k vízii. Nohy neudržali pod sebou pevnú zem, a s kríženími rukami v predlaktiach, krycie moju hlavu, som bola prinútená čúvať k hustým porastom ihličnatých stromov.
S ťažkosťami som kráčala proti vetru v ľudskej podobe. Nepoznala moje triky, tak celkom ich nepoznám ani ja, ale v tom spočíva moment prekvapenia. V zápätí som sa premenila a vyskočila priamočiaro pred Helen.
,,Moc pomalá," neodpustila sa komentáru a ladným krokom sa mi vyhla.
Ja so pravdaže nemala v úmysle po nej vyskočiť. V mojej mierke bol meč. Meč brániaci dušiam aby mohli opustí fyzické telo.
