Rosalin bola ako malé desaťročné dievčatko donútená opustiť svoj domov po smrti jej vlastnej matky. Po ôsmich rokoch prežívania spôsobmi, za ktoré nie je pyšná, naberie odvahu a rozhodne sa vrátiť. Lenže domov aký si pamätá už viac neexistuje...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Rosalin
,,Čože? Najlepší lovci?" nepamätám si či som túto otázku vyslovila nahlas alebo iba v duchu.
Moje dýchanie sa nepríjemne zrýchlilo, lapala som ťažko po dychu a začala sa splašene obzerať na obzor, z ktorého by sa mali vrátiť strarý rodičia.
Mala by som sa vlastne na nich spoliehať? O tom, že sú lovci nikdy nič nezmenili, aj keď som si to mohla domyslieť. Henryho trpká nenávisť voči upírom a Meredith uskladňuje nelegálne sušený železník, ktorým najčastejšie natierajú plot na určitú prevenciu.
Tupá, vážne som tupá. Ako som sa tu mohla cítiť bezpečne? Bola ich pohostinnosť a láskavosť iba jedna veľká pretvárka? Čo keď sú celé tie roky pod vplyvom Silasa a iba čakali na moment kedy ukončia môj život?
,,Kto si?" stiasol ma z tranzu hrubý mužský hlas.
Vypleštené oči som nevedela odvrátiť od čiernej havrannej masky, ktorá mu zakrývala celú tvár až na pery. Nemusel stáť ani tak blízko, ani si sklopiť masku aby odhalil jeho tmavohnedé vlasy.
Ledva som udržiavala rovnováhu na svojich nohách. Pripadli mi momentálne ako roztrasená želatína a nie ako končatiny, ktorým sa človek presúva.
Z úst som okrem zvučných vydýchov nedokázala sformovať nič iné. Spodná pera sa chvela a nečudovala by som ani keby sa mi roztriasli aj zuby.
Jeho prítomnosť na plese na mňa nevyplývala toľko ako teraz, keď stojí priamo predomnou. Môj otec, priamo z kostí a mäsa. Žiadny holohram či fádna napodobenina. Je to skutočne on, hľadiac na mňa jeho upírskymi očami červenej farby.
,,Človeče si nemá? Kto si a čo robíš na pozemku Henryho a Meredith Weberovcov?!"
Pred rokmi by sa mi dávno spustili slzy alebo by sa aspoň tlačili na krajíčku, no pre tohto muža nevyroním už ani jednu jedinú slzu. Strach však neopustil moje svedomie. Roky budovaná nenávisť ho pomaly nahrádzala spoločne s odporom k jeho osobe.
Po celú dobu som nevedome zatíňala svoje päste. Vedomá toho som si bola až kým som nechtami nezašla príliš hlboko a neprivodila si menšie krvácanie z dlaní.
