Rosalin bola ako malé desaťročné dievčatko donútená opustiť svoj domov po smrti jej vlastnej matky. Po ôsmich rokoch prežívania spôsobmi, za ktoré nie je pyšná, naberie odvahu a rozhodne sa vrátiť. Lenže domov aký si pamätá už viac neexistuje...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Rosalin
Po stresujúcej ceste kočom sme zastavili pred rušnou vlakovou stanicou. Musím povedať, že sedieť pri Siriusovi keď je vážny nie je veľká výhra. Určite to na mne každý videl ako som stuhla od strachu.
Netrpezlivo otvorím dvierka a svižne sa premiestením zo svojho miesta von. Ľudia sa popri mne premávali zo strany na stranu. Boli vo väčšom strese ako ja. Ten ale po urobení pár krokov odplával preč.
Parník, s približne ôsmimi vozňami, čakal na všetkých pasažierov postavený hneď na prvej koľaji. Neukrutne sa mu dymilo z jeho dvoch komínov, pričom sa šedé oblaky strácali v hustom padajúcom snehu.
,,Rosalin hlavne sa nám nestrať!" zakričala na mňa Sybille vystupujúca z koča.
Sirius jej ako pravý gentleman držal dvierka a nastavil pred ňu ruku aby jej pomohol prejsť dva sprosté kovové schody.
Atmosféra tu nebola taká búrlivá ako som si myslela. Čakala som, že ľudia budú v náhlej zmene počasia a rýchlemu dopadu noci blázniť, ale ako môžem vidieť nie je to tu také strašné. Asi sú natoľko zaneprázdnení, že nemajú čas nato sa pýtať takéto otázky. Taktiež je koniec novembra čiže sneh by nemal byť takým veľkým prekvapením. Pamätám si ako som potajme z otvoreného okna ako dieťa pozorovala poletovať snehové vločky. Pripadala som si ako z rozprávky.
,,Posledná výzva! Vlak na smer Lyon odchádza o jednu minútu!" kričal muž pracujúci na stanici.
Stál pred otvorenými dvermi štvrtého vagónu a kontroloval ľuďom, a taktiež pár upírom v ľudskej podobe, lístky. Z tohto faktu som posúdila, že musí byť revízor. Lucinda, teda moja mama mi vyprávala o jej výpravách vlakom predtým, než stretla otca. Keď sa nad tým zamyslím nikdy som sa nedozvedela ako sa oni dvaja vlastne spoznali.
,,Budeš sa na ten vlak iba pozerať alebo aj nastúpiš?" ohlásil ma Nerov hlas.
Sybille dávno revízorovi ukázala lístky, ktoré cvakol a dovolil im nastúpiť. Nad jeho prístupom som prevrátila očami a začala ku nim kráčať.
,,Veď už idem!" chytím sa zábradlia a vyšvihnem sa dnu.
Hneď na to starý zamestnanec zamával plateným obrúskom v zelenej farbe a tiež nastúpil do rovnakého vagónu. Parník hlasno zapískal a dal sa do pohybu. V úmysle som mala nasledovať partiu až do nášho kupé, no osud mal so mnou iné plány.
,,Prepáčte ale prídete mi veľmi povedomá. Necestuje náhodou týmto spojom pravidelne?" oslovil ma revízor.
Pravidelne? Veď vlakom cestujem prvýkrát. S niekým si ma musel pomýliť alebo už naňho dolieha starý vek. Väčšina ľudí v jeho veku je už na dôchodku.
,,Mrzí ma to ale určite nie. Toto je moja prvá cesta vlakom," nesmelo priznám.
,,Tým pádom sa ospravedlňujem za zdržovanie. Mladý pán na vás čaká," neisto vykukol spoza moje rameno.
