Rosalin bola ako malé desaťročné dievčatko donútená opustiť svoj domov po smrti jej vlastnej matky. Po ôsmich rokoch prežívania spôsobmi, za ktoré nie je pyšná, naberie odvahu a rozhodne sa vrátiť. Lenže domov aký si pamätá už viac neexistuje...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Rosalin
,,Zmenila si sa," šepol Silas pomedzi zvuk narážajúcich vĺn.
Do oka som dostala menší tik. Iritácia nahradila strach a rešpekt. Dovádza ma k nepríčetnosti. Nemohol držať hubu? Nemohol si ma radšej ako dieťa hodiť dole týmto útesom?
Nie, mal si ma rovno zabiť vlastnými rukami, s mojím šťastím by ma nezabil ani ten pád z útesu ani udusenie pod hladinou.
,,Vyzeráš stále ako ona, ale správaš sa rovnako ako...," zamlčal sa.
,,Ako ty," dokončila som jeho myšlienku.
Jeho oči nabrali prirodzenú smaragdovú farbu, zhlboka sa nadýchol, no skôr ako stihol niečo povedať, dodala som:
,,Nechcel si celú dobu aby to tak bolo? Gratulujem, stalo sa a pokojne ti to aj dokážem."
,,Ako?" nemal ani moment na urovnanie si svojich myšlienok.
,,Odstránim zvyšných lídrov senátu, presne tak ako som sa zbavila Benjamína," vydala som odporný tónom.
Zlosť som mala na špičke jazyka. Pred sebou sa mi vyformovala jeho tvár. Jeho slová sa opakovali v mojej hlave. Vie Silas o tom, že matku zabil Benjamín? Poviem mu to?
Teraz nie. Nie je správna chvíľa. Postavila som sa mu ale nebudem riskovať tým, že prihodím ďalšie veci, ktoré určite nechce počuť. Mali by sme sa už vrátiť, no predtým si vypočujem Nerove vysvetlenie ako a prečo zabil Dominikovu sestru.
,,Ale predsa len sme v niečom odlišný. Ja sa už nespolieham iba sama na seba. Mám okolo seba ľudí, ktorým verím, a ktorý mi pomôžu," vydám zo seba odvážne.
Konečne som nabrala guráž to povedať nahlas. Každý z nich je iný, povahovo veľmi odlišný, no napriek tomu sa správajú k sebe ako rodina. Medzi nimi som so pripadala doma. Nie od začiatku ale časom áno.
Trhalo mi srdce opustiť nielen Nera ale aj všetkých ostatných. Už takú chybu nespravím. Som si istá, že ma budú schopný prijať takú aká som od prírody. Miešanec, špinavá krv, vlastizradca...nech si ma názvu ako len chcú. Som pripravená.
,,A vedia vôbec čo si zač?" opäť ma prerušil a už som nebola schopná spraviť to, načo som sa chystala.
Neodpovedala som. Mlčky som odvrátila zrak a zameriavala sa trávu čo mi rástla pod topánkami.
,,Z tvojej reakcie a z toho ako sa k tebe správajú usudzujem, že nevedia kto si, no určite už niečo tušia," urobil krok vpred.
,,Už ťa nemôžem ďalej počúvať. Skončili sme," rýchlo som sa spamätala a odstúpila od neho preč.
Musím ísť od neho ďalej. Nemôžem počuť čo i len ďalšie slovo. Puká mi srdce. Ako sa môže zaujímať po toľkých rokoch? Je to iba úbohá pretvárka nič viac.
