Rosalin bola ako malé desaťročné dievčatko donútená opustiť svoj domov po smrti jej vlastnej matky. Po ôsmich rokoch prežívania spôsobmi, za ktoré nie je pyšná, naberie odvahu a rozhodne sa vrátiť. Lenže domov aký si pamätá už viac neexistuje...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Rosalin
,,Rosalin zobuď sa!" započujem a prudko sa posadím.
Čože zase som zaspala?
Prejdem si nešikovne päsťami po očiach a párkrát zažmurkám aby som si zvykla na jasné slnečné svetlo vychádzajúce z otvoreného okna.
,,Nespím!" objasním babám stojacim hneď vedľa mojej postele.
Obe majú oblečené školské uniformy a vlasy slušne upravené. Hannah si zaplietla jeden vrkoč padajúci na jej ľavé rameno, zatiaľ čo Júlia si spravila trošku strapatejší drdol. Mali rovnaké účesy ako keď som ich prvýkrát stretla pred kaštieľom.
Na chrbte majú taktiež prevesené čierne ruksaky. Júlia cez obe plecia, no Hannah iba cez jedno. Pritom v rukách ešte držala nejaké zošity a ruksak mala do polovice otvorený.
,,Koľko mám času?" opýtam sa popritom ako na seba začnem navliekať časti uniformy.
,,Desať minút d-do...počkaj mala si povedať, že sa ideš obliekať," zakoktala sa Júlia.
Naraz sa mi otočili chrbtom a ja na ne stále nechápavo zazerám.
,,Čo je na tom zlé?" nadvihnem jedno obočie.
,,Nič len keď sa my prezliekame chodíme do kúpeľne," odpovie bez záujmu Hannah.
,,Aha," to je všetko čo jej na to poviem. Sme predsa všetky dievčatá čo je na tom divné?
,,A nehnevaj sa...nechcem aby to vyznelo zle ale...ale mala by si viacej jesť. Vytŕčajú ti mierne rebrá a máš strašne bledú pokožku," priznala ustarostene Júlia.
Po započutí jej slov mierne vypleštím oči. Pozriem sa dole na svoje nahé telo a uvedomím si, asi po prvýkrát v živote, že čo povedala je pravda. Nikdy predtým mi to neprišlo divné. Nemala som sa v podstate ani s nikým porovnávať.
Rebrá mi vytŕčali bez toho aby som zodvihla ruky do vzduchu a moja pokožka je takmer rovnakej farby ako stena za mnou. To asi nie je zdravé pre človeka.
Hannah a Júlia doslova žiarili krásou a boli plné energie.
,,Raňajky pravdepodobne nestihneš ale donesieme ti niečo do triedy, dobre?" oznámili mi stále otočené čelom k dverám.
Iba prikývnem súhlasne hlavou. Viem, že to nevideli ale aj tak rýchlo odišli bezo mňa na raňajky.
Vážne by som sa mala o seba viac starať. Keď sa pozriem na ostatných ľudí odtiaľto, ich vlasy a pokožka kričia zdravou farbou, nie sú to len moje spolubývajúce, ale každý jednotlivec.
V lese a ani vonku na uliciach som nemala dostatok jedla ani iné základné prostriedky na prežitie. Teraz mám opäť strechu nad hlavou, jedlo, oblečenie, ale necítim sa tu ako doma. Treba na tom popracovať, nechaj prejsť prirodzene čas a uvidí sa.
