Mafiánova štetka✓

Koniec

Do Vianoc zostával posledný deň. Už prišli aj moji súrodenci a vyobjímali ma. Ja som im už oficiálne predstavila Jacobsa a Mattia. 

Ukázala som im izby, no keď ma Liz zatiahla do tej Tomasovej, vedela som že je zle. ,,Lia, čo to máš na tom prste?" začala a prekrížila si ruky na prsiach. 

,,Požiadal ma o ruku." 

,,Zbláznila si sa?!"

,,Ja viem, že je to ťažké pochopiť." Mykla som plecami. ,,No milujem ho." 

,,Proste nie a kto sa postará o nás?"

,,Preboha Liz ste dospelí, obaja odídete na vysokú a ja nechcem byť už bez neho."

Usmiala sa a objala ma. ,,Si hrozná sestra." oznámila mi.

,,Preto som ti viac mamou." Zasmiali sme sa a spoločne, všetci traja, objali.

Prípravy boli v plnom prúde a Mattia už začal hovoriť aj s Jacobsom. Napiekli sme posledné koláče a o hlavné jedlo sa postarali Kler s Jane. Povedala som im aby sa pekne obliekli a ja som sa odišla zatiaľ chystať do spálne. Vzala som si na seba červené zamatové šaty. Vlasy som si zviazala do drdolu a kráčala dolu po schodoch. 

Jacobs na mňa s úsmevom pozeral: ,,Mám nádhernú ženu."

Usmiala sa a pobozkala ho. ,,Šťastné a veselé."

Sadli sme si za stôl spolu so slúžkami a zrazu sme si všetci boli rovní. Nikto na seba neukazoval ani nebolo vidno, že sa tu zišli ľudia, ktorých dokopy nespájalo nič. Nič, okrem mňa. S dvomi tínedžermi krv, s mužom s upraveným strniskom prísľub svadby, s chlapcom na kraji, ktorého som brala ako svojho syna, so slúžkami puto priateľstva. Zrazu som si uvedomila, že všetko čo potrebujem sedí za týmto stolom.

Zima pominula a prišla jar. Miesto riešenia svadby som riešila pojednávanie. Miesto sťahovania, problémy s mojimi súrodencami a miesto toho aby som plakala v kúte som bola práve teraz najšťastnejšia ako kedykoľvek predtým. Ležala som na posteli, na hrudi môjho budúceho muža a rozprávala sa s ním o budúcnosti, ktorá by možno začala o niekoľko desiatok rokov po tom ako by ho pustili z basy. Vstali sme z postele a obliekli sa do toho najlepšieho čo sme mali. Nasadli sme do auta a keď z neho vyšli, viac sa nespoznali. Ja som bola právnička a on mafián. Popriali sme si šťastie a stretli sa v súdnej sieni.

,,Vážený súd dovoľte aby som hneď na začiatku ozrejmila koho stranu zastupujem. Nikto by nevidel do prípadov obžalovanej tak ako ja a pred sebou máte papiere tých, ktorý sa podieľajú alebo podieľali na predaji ľudí alebo detí. " pozrela som sa ľútostivo na Jacobsa a on len uznanlivo prikývol. ,,Zariadila som aby všetci ľudia, na zozname, boli v miestnosti."

Chlapi v sieni sa začali búriť a utekať, no polícia zakročila v čas.

Sudkyňa sa na mňa uznanlivo usmiala: ,,Ďakujem. Prosím sa postaví každý koho budem menovať. " Čítala zaradom mená a pri nich mala fotky ako dôkazy. Boli na nich ako nakladajú telá do dodávok a kamiónov. Potom sa stretávali s vyššie postavenými ako bol môj otec, moja mama alebo strýko. V miestnosti už stáli všetci okrem Jacobsa. Nechápavo na mňa pozrel a ja som sa na neho usmiala. ,,Odveďte ich." rozhodla na koniec a pobúchala kladivom. Odviedli ich a ja som si vypočula nadávky na moju osobu. 

Odišli a my sme s Jacobsom ostali samy. Vyšiel z lavice a stál v uličke predo mnou. Šla som k nemu, on ma chytil so náručia a za krútil mnou vo vzduchu: ,, Ako si to dokázala? "

,,Dala som mame podpisovať, že za všetkým je ona aj keď s obchodmi vlastne nič spoločné nemala. Keby som si tie papiere nepozrela lepšie, tak si naozaj myslím, že si za tým ty, no vlastne si sa len namočil do niečoho o čom si nemal potuchy."

Usmievali sme sa na seba.

,,Milujem ťa." povedal a ja som mu to opätovala. Spolu sme ruka v ruke odchádzali zo sály. Na chodbe sa k nám pripojil Frank. Schádzali sme dole po schodoch z budovy a ja som si už z diaľky všimla, že sa blíži čierne BMW. Zadné okno sa pomaly otváralo a z neho začala trčať zbraň. Vedela som si odmerať trajektóriu guľky aj to, na koho je mierená.  V poslednej chvíli som sa otočila k Jacobsovi. Cítila som ako mi guľka prerazila bok. Druhá, ktorá išla hneď za ňou mi skončila niekde pri lopatke. Ďalej som vnímala Jacobsov vystrašený výraz, to ako Frank páli jednu guľku za druhou do idúceho auta. Počula som ako narazilo a krik okoloidúcich. Jacobs ma chytil do náručia. Kľačal na zemi, ľavú ruku mal položenú pod mojou hlavou a pravou mi tlačil na ranu.

,,Prečo si to spravila?" nechápavo sa ma spýtal.

Videla som ako plače a ja som sa dokázala len usmiať: ,,Zaslúžiš si mať dobrý život. Ja som ho mala úžasný hlavne vďaka tebe, tak ho teraz ty maj vďaka mne."

Zatvárali sa mi oči.

,,Prosím ostaň so mnou. Navždy, tak ako sme to chceli. Budeme mať rodinu a veľa detí. Pomoc je na ceste, jasné? Prosím ostaň pri mne."

Po tvári mu tiekli slzy a ja som prvý krát videla zlomeného muža: ,,Raz sa stretneme, no teraz už musím ísť. Milujem ťa." posledný krát som sa na neho usmiala.

Zomierala som v náručí človeka, ktorého som milovala. V poslednú chvíľu môjho života som zachránila milióny životov. 

Nemohla som byť šťastnejšia, napriek tomu, že som si naplánovala iný život.