Mafiánova štetka✓

Nemocnica

Ráno ma zobudil vánok vejúci z pootvoreného okna. Jacobs spal a mňa uchvátil pohľad na jeho pokojnú tvár. Konečne som ho videla pokojného. Bez toho aby sa musel na niečo hrať alebo aby musel predstierať, že je zlým.

,,Baví ťa pozorovať ma? " spýtal sa a ja som sa musela usmiať.

,,Som rád, keď si takáto."

,,Aká?"

,,Usmiata. " usmial sa.

,, Aj ja som rada, keď si takýto."

Ruku som mala položenú pri hlave na vankúši. Zdvihol tú svoju a pomaly sa začal dotýkať chrbta ruky.

Odtiahla som sa a sadla si na posteľ. ,,Musím sa ísť učiť."

,,Môžeš byť u mňa v pracovni. Je tam dosť miesta... Máš moju mikinu? "

Pozrela som sa dolu a potom opäť na neho.  ,,Áno a prepáč, ale nemala som si čo iné obliecť."

,,V pohode... Jaaa vlastne som ani nevedel, že ju ešte mám. "

,,Vieš možno by si mohol byť trochu uvoľnenejší, pretože z tejto vážnosti sa ti spravia vrásky a splešatieš. Som zvedavá ako potom prinútiš s tebou niekoho odísť. "

Zasmial sa. ,,Ako to robíš, že si z niečoho takéhoto vieš robiť srandu?"

,,Moja mama hovorievala, že život je príliš krátky aby sme si ho neužívali. Asi to je jediná vec, ktorú má kedy naučila." Usmiala som sa a chcela ísť preč.

,,Počkaj, stretneme sa v pracovni? " 

Prikývla som. Zišla som dolu po schodoch a v kuchyni našla Jane. Okamžite sa mi uklonila. ,,Madam?"

,,Jane, ako ti je? "

,,Slečna, ďakujem za opýtanie je to už lepšie."

,,Ak by si čokoľvek potrebovala, rada ti pomôžem. Ja viem, že je to veľmi osobná otázka ale kto ti spravil tie zvyšné rany na chrbte? "

Usmiala sa. ,,To je v poriadku. Väčšina rady mi už zväčšila svoj autogram na chrbát. S touto tradíciou v bičovaní však prišiel náš pán."

Jej slová mi hučali v ušiach ako siréna. ,,Jacobs?"

Nemo prikývla. Otočila som sa na odchod a rezkým krokom napochodovala do spálne. Akurát si zapínal košeľu.

,,Bičovanie žien? Ženy nemajú nosiť nohavice?  Si zastaralý idiot, ktorí si myslí, že žena je tu na to aby mu odrodila potomkov. Spestrenie, to aby mu robila spoločnosť, keď po tom zatúži. " chŕlila som na neho jednu vetu za druhou.

,,Vysvetlím ti to."

,,Lenže ja to počuť nechcem. Ja nespĺňam tvoje pravidlá. Mám si tiež kľaknúť k stene a čakať kedy vytiahneš bič? "

,,Lia, je to inak."

,,Láskavo mi nehovor Lia. "

Pocítila som mierne zoslabnutie. Svet sa mi točil a ja som sa potrebovala oprieť.

,,Si v poriadku?"

Zrazu som stratila rovnováhu a posledné, čo som videla bola Jacobsova postava ako chytá moje telo vo vzduchu.

Prebrala som sa v posteli pripojená na infúzii. Na posteli sedel nejaký starý muž, ktorý zdvihol hlavu v sekunde keď som sa prebrala.

,,Slečna, zdravím Vás pri vedomí." usmial sa na mňa.

Čo to trepe?

,,Kto ste?"

Jacobs stál pri okne a okamžite pribehol ku mne, keď videl, že som sa prebrala. ,, Pre boha, toto mi nerob. Skoro som fakt ošedivel. " povedal s úsmevom.