Mafiánova štetka✓

Čo tu chcete?

Obzrela som sa za seba. Ďalší muž mal môjho brata a na hlavu mu mieril zbraňou.

Strnisko na jeho tvári a ostré lícne kosti mi napovedali, že toto mal byť muž, ktorého som mala odzbrojiť. Vysoký chlap predo mnou bola presná hora svalov, akou som nechcela aby sa Tomas stal.

,,Čo chcete?" spýtala som sa.

,,Najskôr ju odlož." povedal a hlavou ukázal na zbraň, ktorú som mierila proti nemu.

Prikývla som a položila ju na zem.

,,Poslušná. To sa mi páči." povedal s úškrnom na perách. Pustil môjho brata a ten druhý, moju sestru. Oba pohľady sa upriamili na nás. Videla som ako si mňa a moju sestru prezerajú a mne z nich bolo naozaj zle. Pre nich sme boli len kusmi mäsa, ktoré si nezaslúžia žiť.

,,Takže ktorú, pane?" spýtal sa chlap, ktorý predtým držal Liz. Nechutne sa uškrnul a ukázal tým pravý, zlatý, očný zub.

,,Tú vľavo." povedal už dávno rozhodnuto a ja som si vedela spočítať dve a dve.

Očividne aj Liz: ,,Tak to v žiadnom prípade. Prosím vyberte si mňa." Chytila ma za ruku a  postavila sa predo mňa.

Pozerala som sa na ňu a videla ako jej po lícach stekajú slzy.  Usmiala som sa a pohladkala ju po vlasoch: ,,Hej, to je dobré."

Chlap, ktorý stál predo mnou na mňa namieril zbraň. ,,Nejaké posledné slová?"

Otočila som sa k súrodencom:  ,,Milujem vás." Chcela som aby to vedeli, pretože som im to predtým nikdy nepovedala. Nedokázala som prejavovať svoje city, no ak bol v mojom živote niekto kto si to zaslúžil, tak to boli práve oni.

Preglgla som a pozrela sa priamo na zbraň.

,,Povedz, bojíš sa?" spýtal sa ma chlap, ktorý mieril na mňa. Mal svetlo modrý prenikavý pohľad. Pri pohľade do jeho očí ma napadlo, koľko asi už videli krviprelievania.

,,Dá sa báť smrti?  Po každého si raz príde a je jedno či ma dnes zabijete Vy alebo zajtra zrazí auto. Raz to proste príde." usmiala som sa na neho a on prekvapený stál predo mnou. Často som o nej premýšľala, no nikdy sa jej nebála.

Šla som priamo k nemu a prekonala asi meter a pol, ktorý nás od seba delil.

,,Už ani krok." povedal.

Spravila som posledný, pretože sa bližšie už nedalo ísť. Uškrnula som sa a svoje dlane mu položila na jeho ruku, ktorá držala spúšť. Pokožku mal drsnú a napovedala jeho minulosti. Tomu koľko ľudskej krvi už mal na rukách. Koľko zabil nevinných ľudí a koľko asi ľudí kvôli nemu prišlo o rodinu. 

,,No tak to sprav, konečne." pritlačila som si čelo o zbraň a čakala, kým nebudem počuť povedomý zvuk výstrelu. V hrdle mi navrela guča a ja som stále neplakala za rozlúčkou so životom. Modlila som sa za to aby som neukázala svoju slabosť, ktorá patrila súrodencom.

,,Myslím, že si zaslúžiš niečo iné." oznámil s úškrnom a zbraň sklonil. Pozrel sa na svojho spoločníka: ,,Frank, je čas na zmluvu." Nechápala som, čo myslí zmluvou a ani to čo to znamená pre mňa.

Prekvapene som na nich hľadela a nakoniec na stole pristáli papiere zopnuté sponou.

Stačilo mi prečítať názov.

,,Choďte do izieb." povedala som súrodencom. Oni okamžite bez slova odišli.

,,Mám robiť súkromnú kurvu?"

Usmial sa na mňa chlap s modrými očami: ,,Aj tak sa to dá povedať. Pol roka a môžeš ísť domov."

,,Budem s tebou spávať za slobodu?"

,,Presne tak. Je k tomu aj zoznam pravidiel, ktorý musíš dodržiavať."

Predo mnou sa objavila otázka. Buď znevážim svoje telo, budem pohŕdať mojim telom, no prežijem. Môžem ďalej byť s Tomasom a Liz. Prísť na ich stužkovú, starať sa o nich, keď sa opijú alebo im dávať rady do života podľa, ktorých sa ani ja neriadim.

,,A čo s nimi?" pozrela som sa smerom akým odišli Tomas a Liz.

,,Im ani tvojim rodičom sa nič nestane." sľúbil a vyzeral, že to myslí skutočne vážne.

,,Na rodičov môžem kašľať, ide mi len o nich." ozrejmila som mu.

,,Sú pod mojou ochranou."

,,Odídem s tebou a podpíšem tú zmluvu, keď uvidím podpísanú prísahu, že im dvom neskrivíš ani vláska."

,,Odídeš hneď a zmluvy do riešime potom."

,,Fajn." otvorila som dvere.

,,Nechceš si ísť aspoň pre veci?"

,,Budem predsa šľapka, to ma chceš šukať oblečenú?"

Uškrnul sa a neveriacky pokrútil hlavou.

Z poličky som vzala mobil, zbraň a vyšla z domu. Nastúpila som do najdrahšieho auta aké sa nachádzalo na ulici a oprela sa o sedadlo. Sadla som si automaticky dozadu a vedľa mňa si prisadol môj... Ako ho vôbec nazvať?  Idiot, ktorý ma vzal od rodiny. To je celkom výstižné. Vzala som mobil do rúk a naťukala doň správu kam som išla, kedy sa vrátim a aby sa o mňa nebáli. Odoslala som im to obom a skontrolovala zásobník zbrane.

,,Nebudeš ju potrebovať." povedal pri pohľade na moje ruky.

,,Pokým nie som tvojou hračkou, tak si ju nechám." otočila som sa k oknu a pozorovala miznúci svet. Nechcela som myslieť na to, čo so mnou bude a naozaj som si nechcela predstavovať, čo všetko by mi mohol spraviť. Moja predstavivosť však stále viac naberala obrátky. Vždy keď som zavrela oči, videla som potenciálne scenáre mojej smrti. To ako nahá a zbitá ležím v chladnej, tmavej pivnici. To ako som priviazaná o strop a on si so mnou robí čo len chce.

Po chvíli mi vzal telefón. Bolo mi jasné, že to príde skôr alebo neskôr a ja stratím akýkoľvek kontakt s ľuďmi, ktorých poznám, a na ktorých mi záleží.