Mafiánova štetka✓

Kto vlastne si?

Ráno ma prebudili lúče slnka svietiace priamo do tváre. Pozrela som sa vedľa seba a modrooký psychopat stále spal. Pozrela som sa vôkol seba a až teraz si všimla izbu. Bola zladená do čiernej, čo nebolo žiadnym prekvapením. Na jeho nočnom stolíku sa nachádzala zbraň. Oprela som sa o čelo postele a rozhliadala sa po izbe.

,,Tak ako sa ti páči?" spýtal sa.

,,Chcete úprimnú odpoveď alebo tú, ktorá by sa vám páčila viac?"

,,Úprimne sa so mnou málo kto rozpráva."

,,Tak to asi na kritiku veľmi zvyknutý nie ste."

Usmial sa.

,,Je neosobná. Smutná. Bez citu." povedala som napokon.

,,Možno odráža osobnosť majiteľa. "

,, Alebo dizajnéra."

Zasmial sa. ,,Usmeješ sa niekedy aj ty?"

,,Možno o pol roka." vstala som a všimla si, že predo mnou sú na stole nakladané veci. ,,Jane, bola tu, kým sme spali?" spýtala som sa a on prikývol. Za iných okolností by mi možno vadilo, že si ma cudzí človek obhliada v korzete, no tu bol zázrak že ma stále nevidel nahú. Zdvihla som pred seba blúzku a džínsy. Vzala som si ich a šla s nimi do kúpeľne.

,,Počkaj, prezleč sa predo mnou." povedal a ja som musela zavrieť oči aby som to predýchala.  Otočila som sa k nemu. Zrazu mi byť nahou oveľa viac vadilo, ako večer. Vedela som, že presklené okno bez žalúzií asi ťažko zakryje moje nedokonalosti.

Zhlboka som sa nádychla. Rozviazala som si mašľu na chrbte a začala uvoľňovať viazanie. V tej chvíli dvere niekto otvoril a do miestnosti nabehol malý chlapček. Rýchlo som si vzala veci a zavrela sa do kúpeľne. Počula som rozhovor medzi nimi.

,,Bill čo tu robíš?"

,,Prišiel som s maminkou."

Ten idiot má dieťa?  Tak toto je fakt choré.

Obliekla som si rifle, čiernu blúzku a vyšla z dverí. Mávla som na chlapca. ,,Ahoj."

,,Kto je tá teta?" otočil sa k mužovi ležiacemu v posteli.

,,Som kamarátka." vysvetlila som. Usmial sa na mňa a ja som pokračovala. ,,Ja som... Nataša." povedala som.

Nechcela som povedať svoje pravé meno ľuďom akými boli oni a je jedno či by som to povedala priamo im alebo malému chlapcovi.

Vyšla som z dverí a šla dole. Nepoznala som ten dom a tak blúdila až kým som neobjavila kuchyňu, kde sedela žena okolo tridsiatky.

,,Zdravím." povedala som a ona sebou trhla až tak, že sa jej skoro vyšmykol pohár so šampanským.

,,Nevedela som, že tu má návštevu."

Návšteva? Ja som väzeň.

,,Som Nataša."

,,Ja Natália, sestra. Ty si jeho priateľka?"

Skôr by som ocenila pomenovanie hračka.

,,Ostala by som pri pomenovaní návšteva."

Usmiala sa a ja som vedela, že návštev ako ja v tomto dome nebolo málo.

Vo dverách sa objavil on. ,, Ako vidím vy dve sa už poznáte."

Prikývla a ja som si naliala kávu.

,,Dám si veľkú s mliekom." povedal automaticky.

Tak si ju sprav ty sprostý idiot!  Nie som kávovar.