Mafiánova štetka✓

Teší ma, som Lia

,,Dobré ráno Lia." pozdravil ma môj rozospatý brat a ja som mu podala pripravené raňajky.

Tak toto som ja, Kornélia Fyord v skratke Lia. Stojaca v kuchyni pri sporáku ako každý deň. Vpravo som mala položenú učebnicu Anglickej histórie práva a čítala z nej posledné odseky. Mojím zamestnaním, ak všetko dobre dopadne, bude najlepší právnik v meste. Toto bolo mojím cieľom už odkedy som zmaturovala.

Usmiala som sa na brata: ,,Ako dopadol test z matiky?"

Nechápavo na mňa pozrel: ,,O čom to hovoríš?"

,,Prosím povedz, že je to lepšie ako päťka. "

Uškrnul sa: ,,Štyri mínus."

,,Tomas, ja prisahám, že ťa raz zabijem."

Do miestnosti vstúpila Liz: ,,To dúfam nie. Nechcem byť svedkom domáceho násilia."

Usmiala som sa a podala jej raňajky: ,,Žiaden sacharid, karbohydráty, uhľohydráty, tuk a minimálny počet bielkovín. Vstala som o hodinu skôr aby to bolo podľa tvojich predstáv."

Usmiala sa: ,,Neviem čo by som bez teba robila."

,,Ja viem, umrela hladom."

Zasmiali sa a spolu sme odišli do auta. Tak a toto boli oni. Moja rodina. Všetko čo som k šťastiu potrebovala, boli práve oni. Zaviezla som ich pred školy a potom sa odviezla pred tú moju.

Moja mama má pod palcom celý čierny trh a otec pašuje všetko možné a nemožné. Pod domom máme tlačiareň na prachy a mojím strýkom je šéf miestneho gangu. Povedzme, že štúdium práva bolo moje najlepšie rozhodnutie. Sedela som na hodine a počúvala nezaujímavú prednášku od starého, šedivého, chlpatého chlapa, ktorý pravdepodobne žil ešte za vlády Márie Terézie.

Naštartovala som auto a prišla späť domov. Môj súkromný život bol na bode mrazu a ja som bola rada, keď som si raz za mesiac zašla s nejakou spolužiačkou na kávu.

Prišla som do domu, ktorý som nazývala domovom. Zaujímalo by ma kedy sa to pokladá za domov. Keď tam máte osobné veci alebo vlastnú skriňu na oblečenie alebo tam žijú ľudia, ktorých milujete.

Rýchlym krokom som pribehla dnu a už zďaleka počula obľúbené rockové skladby Tomasa, ktorý si ich miloval púšťať na celú ulicu. Dorazila som do kuchyne a šla variť večeru. Položila som ju na stôl a kým ochladlo, vybehla som do kúpeľne a dala si rýchlu sprchu.

Vrátila som sa dolu. Poslala som obom mojim súrodencom správy, aby sa prišli najesť. To bol jediný spôsob akým ich zavolať k stolu. Tomasova izba stíchla a spolu s Liz si sadli ku mne. Začali sme jesť.

,,Liz ako dopadla písomka z angličtiny? " spýtala som sa.

,,V pohode. Čakala som, že bude ťažšia."

Usmiala som sa. Za známky som ich nikdy veľmi nekarhala. Rodiny v okolí mali oveľa väčšie problémy. Mala som to šťastie, že všade vôkol boli gambléri, narkomani, štetky, neplánované tehotenstvá, a tak ďalej... Vedeli, že si musia dávať pozor aby nedopadli ako oni. Skôr som sa bála, že Liz bude anorektičkou a z Tomasa sa stane hora svalov bez mozgu. Našťastie sa nič z toho zatiaľ nestalo.

,,Čo budete robiť po večeri? " spýtala som sa.

,,Mysleli sme, že pôjdeme na párty. Cristin má voľný dom a už bolo na čase, aby sme niečo podnikli." oznámil mi Tomas a čakal na moju reakciu. ,,Pridáš sa?"

,,To nehrozí. Konečne mám čas na vaňu." usmiala som sa a tými slovami ich úprimne pobavila.

Po večeri mi pomohli upratať a zaliezli do svojich izieb. Ja som vyšla do tej mojej a zavrela sa v kúpeľni. Počula som, že mi zakričali na pozdrav, no už som vnímala len hudbu zo slúchadiel a vodu, ktorá obmývala moje nahé telo. Konečne som bola sama a nemusela som nič robiť. Zrazu som mala pocit, že som slobodná, šťastná a nemusím nič riešiť, ničím sa trápiť. Mala som pocit, že som teraz rovnaká ako moji rovesníci. Bezstarostná a slobodná. 

Zobudila som sa na hluk, ktorý šiel z chodby. Bolo mi jasné, že to Liz prehnala a Tomas ju nechal v štichu. Šla som jej na pomoc a prichytila ju ako grcia do drezu. Usmiala som sa a pokrútila hlavou. Pomohla som jej na gauč, pretože na schody som si netrúfala ani keď mala menej promile. K hlave som jen dala vedro a odišla do svojej izby.

Ráno som ich oboch zobudila. To, že na Tomasovi ležala nahá ženská som odignorovala, ako napokon vždy. Raňajky som ani nerobila, pretože som ich musela vytrestať a oni s tím počítali. Vlastne si myslím, že som im tým robila láskavosť, keďže som opicu neraz mala aj ja.

Nastúpili sme do auta a odišli. Tomas svoju novú známosť veľmi elegantne poslal domov so slovami, že sa jej určite ozve a my všetci sme vedeli, že je to lož.

Domov sme sa vrátili skoro naraz. Varila som večeru a už jej chýbalo len nejakých desať až pätnásť minút. Zatiaľ som vybehla hore a hodila sa do sprchy.

Zdola som počula, že niekto zvoní a ja som úprimne dúfala, že jeden z mojich mladších súrodencov sa vzchopí a pôjde otvoriť.

Hodila som si na seba voľné tričko, ktoré mi siahalo skoro po kolená a šla dolu. Zrazu som však začula hlasy, ktoré som predtým nepoznala.

Pomaly, ale hlavne potichu som sa vrátila do izby a z pod postele vybrala nabitú pištoľ.

Deti, akými sme boli my, si museli dávať na seba pozor ako oko v hlave. Ľudia sa častokrát chceli pomstiť našim rodičom cez nás.

Skryla som ju za chrbát a šla postupne dole po schodoch.

Videla som, že v miestnosti je len Liz. Pri nej stál chlap a pri krku jej držal nôž.

Namierila som mu k hlave zbraň a odistila ju. ,,Okamžite ju pusť." môj hlas znel ráznejšie, ako keď som Tomasovi prízvukovala robenie domácich úloh.

Chlap sa pomaly otočil, spolu s mojou sestrou. Všimla som si, že mu viedla jazva krížom cez celú tvár. Naháňalo to hrôzu ostatným, pretože bolo jasné, že ak by mu niekto túto jazvu spravil, živého ho nenechá. Musel byť zabijakom už roky. Zistila som to vďaka vráskam na jeho čele. Bol dohladka oholený ako môj otec pred každou akciou. Vlasy mal ulízané dozadu a uhľovo čierne oči dodávali celej tvári temný dojem.

,,Odlož zbraň." povedal niekto za mnou a moje sny o tom, že všetci traja budeme v bezpečí sa razom rozplynuli.