Mafiánova štetka✓

Paríž

Zasmiala som sa: ,,Toto nemôžeš myslieť vážne. "

,,O hodinu odlietame."

,,Ty to myslíš vážne? "

Usmial sa: ,,Iste."

,,Ty chceš so mnou sám odísť na druhý kraj sveta? Ak ti začnem liezť na nervy tak kam pôjdeš? "

,,To budeme riešiť potom. Teraz sa pobaľ a poď."

Usmiala som sa a behala po izbe ako splašená. Vzala som si tašku spolu s darčekom, ktorý mi dal a o hodinu sme už išli autom na letisko. 

Nedokázala som stratiť úsmev z tváre. ,,Za tento tvoj výraz sa to všetko oplatilo." riekol pri pohľade na moju tvár. 

Usmiala som sa. Čakali sme na letisku a spolu si dali kávu. Sadli sme si k sebe a ja som sa otočila aby sme videli na seba. ,,Si blázon, vieš o tom?"

,,Viem. "

Zasmiala som sa. O hodinu sme spolu nastúpili do lietadla. Pred ním stál chlap.
,,Zdravím, pane. Dlho sme sa nevideli." Podali si ruky a my sme spolu vyšli po schodoch.

,,To lietadlo je tvoje?" spýtala som sa a pritom hypnotizovala profil jeho tváre.

,,Iste." usmial sa a spolu sme si sadli na dvojsedadlo v strede trupu lietadla. Zapli sme si pásy a prišli k nám letušky. Krátke sukne a Jacobsove pohľady mierne povedané mi vadili. Do pätnástich minút som mala premyslených okolo 150 tisíc spôsobom ako ich zabijem.

Sedela som pri okne a on na mňa pobavene pozrel: ,,Nebojíš sa mňa, ale lietadla?"

,,Som v pohode. " povedala som, kým sme sa nepohli. Dovtedy som tomu možno ja sama verila. Zavrela som oči a automaticky chytila Jacobsa za ruku. On si so mnou preplietol prsty a ja som počula jeho smiech.

,,Možno ten tvoj strach nie je na škodu."

Zasmiala som sa: ,,Aj by som ti niečo povedala ale momentálne ma zamestnávajú myšlienky na smrť. "

Znovu sa zasmial. A jeho ruka mi hlavu pritiahla k nemu a vtisol mi bozk do vlasov.

,,Možno by si mohla otvoriť oči."

Prikývla som a otvorila ich. Z diaľky som videla krajinu pod nami. Otočila som hlavu k nemu a jeho bola pri tej mojej. Tiež pozeral na výhľad. Zrazu sme si boli tak blízko, no on sa odtiahol. Bola som za to nakoniec aj rada. Ruky sme si nechali prepletené o seba a ja som sa usadila.

Ani neviem ako, no zaspala som. Zobudila som sa na jeho konverzáciu s letuškou.

,,Pane, ak dovolíte dáte si šampanské?"

,,Nie, budem šoférovať. "

,,A vaša manželka?"

,,Tiež nie. "

V duchu som sa zasmiala. Keby len vedela, že sme sa ani nepobozkali. Aspoň som už nemusela žiarliť. Vedeli kto som aj keď to bolo klamstvo.

Zdvihla som hlavu z jeho pleca. ,,Prepáč." povedala som pre istotu aby sa nehneval, že som na ňom spala. Pretrela som si oči a my sme ešte stále boli nad oblakmi. Na jeho nohách ležala kniha, ktorej strany prevracal ľavou rukou, pretože tú pravú som mu zamestnávala ja. Pustila som ho a ruky si zložila dokopy pozdĺž nôh.

,,Deje sa niečo? " spýtal sa.

,,Nie, prečo?"

Pozrel sa na svoju stále odhalenú dlaň, kde ostalo prázdne miesto po tej mojej.