Vybojovali toľko bitiek, no každá bola zbytočná.
Štyria súrodenci sa po takmer troch rokoch opäť vracajú na miesto, ktoré im spôsobilo toľko múk, odhodlaní vyslobodiť najmladšieho člena rodiny.
Avšak na opačnej strane sveta sa odohráva...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
media: Maurício Rodriguez
„Ešte nie je koniec.“
Hľadí na mňa, ja na ňu. Vrásky okolo spadnutých viečok sa jej prehlbujú. Aj napriek diaľke, ktorá nás delí vo veľkom kamennom amfiteátri, cítim jej vnútorný pokoj a zároveň silu. Telo je staré, no duch neslabne. Je to mocná žena. Mocná omega. A napriek dôležitosti momentu, ktorý sa práve odohráva, nemôžem zabrániť svojej mysli blúdiť.
Spomínam na cestu. Bola pokojná. Hneď po obrade sme vyrazili naprieč krajinou a hranicu sme prekročili poobede. Nezastavila som, len pokým to nebolo absolútne nevyhnutné.
Vedeli, že prídeme. Informácie sa šíria rýchlo, nemuseli sme o sebe ani dávať vedieť. Ale tradície udávajú pravidlá jasne. Stretnutie hláv dvoch klanov je významná udalosť a existuje protokol, ktorý sa musí dodržiavať. Staré rody na nich lipnú. A hoc som v živote porušila veľké množstvo zákonov, toto nemôžem pokaziť. Naša pozícia je neistá. Derdzejky nás nemusia prijať, preto je lepšie nepridávať im žiadne argumenty.
Preto sme šli len my traja, ako členovia rodu, Rafael, pretože je Väktare, Jullian a Rufus s Davidom, ako osobná stráž. Zvyšok ostal za mestom, strážiť Maurícia, Floriána, Hanu a Hansa.
Tallin je prenádherné, starobylé mesto. Už pri vstupe doň cítim mágiu, ktorou je prehľadný každý jeden jeho kúsok, každá ulička, každý kameň. Pohanská komunita, ktorá tu žije, je neobyčajne silná. Cítim sa tu omnoho lepšie, než v Mooderne, hoc aj tu žijú ľudia, kresťanskí ľudia, necítim tu však ani jednu alfu, betu, alebo omegu s kresťanskou vôňou. Vybudovali tu dokonalý svet. Skrytí, no predsa všetkým na očiach.
Nebudem jej to mať za zlé, ak nás odmietne prijať. Sme zodpovední za svojich ľudí. Nemôžeme ich ohroziť.
Zažmurkám. Realita sa vráti späť plnou silou.
Stojíme vo veľkom kamennom amfiteátri, v srdci mesta. Rhonda Derdzej zvolila, že nás prijme práve tu, pretože je to obradné miesto klanu. Očakávala som, že tu bude zhromaždenie, ochrancovia, vojaci, alebo aspoň Rada starších. Lenže tu nie je nikto, nikto, len ona. Stará, vráskavá omega, sediaca vo veľkom kamennom kresle na opačnej strane amfiteátra, hľadiaca na nás. Niekto by si pomyslel, že bude vyzerať zraniteľne, ale opak je pravdou. Je to dôkaz jej nadradenosti. Ona si môže dovoliť prísť nechránená, jej postavenie to umožňuje. Môže byť nechránená, pretože jej nemôžeme ublížiť. Avšak som si istá, že za tými múrmi sa skrýva nejeden ostreľovač, pripravený zaútočiť pri čo aj najmenšom náznaku ohrozenia.
„O vašom prijatí bolo rozhodnuté už dávno predtým, než ste prišli," ozve sa jej hlas, zosilnený okolitou ozvenou. „Cestuje s vami môj údajný vnuk, to áno. Ak sa rozhodnem ho prijať, čo to má spoločné s tebou, vnučka Jarnøa Sinistra a s tvojimi vojakmi? Akú povinnosť mám voči vám? Jedine..." úzke pery sa jej vykrivia do úsmevu, predkloní sa vo svojom tróne „jedine by bol on tvojím mates. Ale necítim spojenie medzi vami."
