Vybojovali toľko bitiek, no každá bola zbytočná.
Štyria súrodenci sa po takmer troch rokoch opäť vracajú na miesto, ktoré im spôsobilo toľko múk, odhodlaní vyslobodiť najmladšieho člena rodiny.
Avšak na opačnej strane sveta sa odohráva...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
media: Kristián Sinister, Antallia Sinister
„Spomeň si, kto si.“
Zlý sen.
Mám pocit, akoby sa v tomto svete všetko sprisahalo proti nám. Nie som z toho nešťastný, skôr ma to serie. Vážne veľmi serie. Antallia kľačala nad mŕtvolou mladíka a ruky sa jej chveli. Zažívala vnútorný boj, ako vždy, keď niekomu vezme život. No tentokrát to bolo iné. Bolo to horšie, lebo bola oklamaná, aby zabila. Zabila nevinného.
„Musíme ísť," dotkol som sa jej ramena. „Antallia. Je takmer obed. Musíme ísť.“
Z tranzu precitla okamžite. Bola ako robot, ktorý sa zresetoval - tvár jej stvrdla, zmizli akékoľvek stopy emócií. Predniesla posledné požehnanie pre mŕtveho bojovníka, hoc by za za neho dal chlapec sotva považovať, vykonala obradné gesto. Potom namočla prst do jeho krvi a na jeho čelo nakreslila triskelion. Bude odpočívať tak, ako si to želal. Ako hrdina.
Bez slova vzala svoje zbrane, zastrčila ich do puzdier a za opasok a rozbehla sa lesom. Nemalo zmysel sa jej pýtať, či je v poriadku. V takej situácii sme boli mnohokrát. Bežali sme za zvukom vody a neobzerali sa. Človek by povedal, že deti narodené vo vojne si na neustálu prítomnosť nebezpečenstva zvyknú. Zvyknú. Ale nikdy ho nevezmú za svoj, hoc bez neho nedokážu existovať. Vojak už navždy bude spať so zbraňou vedľa hlavy a strhávať sa pri hlasnejšom zvuku. V tom lepšom prípade.
Les na končil strmým útesom. Na druhej strane pokračoval, ale delila nás asi osem metrov dlhá a tri metre hlboká priepasť, cez ktorú sa valila dravá horská rieka. Na jednej zo skál bola na malom podstavci tyč a na nej pripevnené to, po čo sme išli. Na kraji priepasti bola drevená bedňa. Trhnutím som ju otvoril.
„Nechali nám tu pozdrav," vytiahol som lano. „Bude stačiť?“
Prikývla. Pracovali sme ako jeden, nepotrebovali sme slová. Plán bol jednoduchý a obom sa nám premietal v hlave. Jeden koniec priviazala o najbližší strom a druhý mne o pás.
„Urob to rýchlo a presne," povedala. „Nemáme čas ťa potom ešte loviť z vody."
Potreboval som chvíľu na premyslenie dráhy. Ako tínedžer som v skoku do diaľky vynikal. Osem metrov je hračka. Zložil som luk a tulec, aby mi pri skoku neprekážali.
Rozbehol som sa a nohy na rozpohybovali mechanicky ako najrýchlejšie vedeli. Keď som sa odrazil od zeme, pripadal som si ako odstrelená pružina z praku. Koruny ihličnanov sa neúprosne blížili, rovnako ako zem na druhej strane. Dopadol som nie príliš elegantne na jeden z nich. Ušlo sa mi zopár škrabancov, ihličie mi vošlo do úst, očí a kto vie kde ešte, ale kmeňa som sa nepustil.
„Pohni si," prišlo z druhej strany. Prevrátil som očami a začal sa šplhať hore.
Keď bolo lano pevne zaviazané, zamával som rukou. Odkývala, založila si luk aj tulec cez hruď a začala rúčkovať po lane. Keď sa dostala k stredu, zahákla sa nohami o lano a spustila ruky dole. Kľúč bol však príliš nízko. Voda hučala tak silno, že som nepočul ani vlastné myšlienky, ale keď sa na mňa pozrela, nepremýšlaľ som dlho. Ešte raz som skontroloval uzol a o minútu som bol pri nej.
