Vybojovali toľko bitiek, no každá bola zbytočná.
Štyria súrodenci sa po takmer troch rokoch opäť vracajú na miesto, ktoré im spôsobilo toľko múk, odhodlaní vyslobodiť najmladšieho člena rodiny.
Avšak na opačnej strane sveta sa odohráva...
Oops! Questa immagine non segue le nostre linee guida sui contenuti. Per continuare la pubblicazione, provare a rimuoverlo o caricare un altro.
„Veľa kráľov už umrelo kvôli škrabancom.“
SPOMIENKA
Ten deň bol nezvyčajne chladný. Aj keď sa teplota vo Wolfmuso nikdy nezakolísala, viac, než o dva stupne, teraz to bolo niečo iné. Bolo to tým zlým oparom, vznášajúcim sa vo vzduchu od noci. Od tej noci.
Jej krik mi znie v hlave neustále. Nedokážem sa ho zbaviť.
Nikto nečakal, že to urobí. Tak dobre sa jej podarilo ukryť bond a tehotenstvo jej omegy. A že sa pokúsi ujsť. Že zabije toľko ľudí, aby sa dostala k tej prekliatej helikoptére, kde ju otec aj tak čakal.
Vedel. Vždy vedel. Nedokázala ho oklamať.
Keď zavriem oči, vidím ich oboch. Ju, odhadzujúcu telá vojakov na metre ďaleko, zúrivú od strachu o neho. Jeho, uplakaného a trasúceho sa na zemi, so zbraňou pri hlave. Jej oči, žiariace modrou, hnevom a zdesením. Otcov smiech.
A jej krik, keď ho jeden z vojakov úderom získal na zem.
Strašný, strašný krik.
Modrá.
Nikdy mi na nej nezáležalo. Náš vzťah bol chladný, chladnejší ani nemohol byť. Vždy som si myslel, že nie je schopná emócií, že je len naprogramovaný otcov stroj, vhodná len na plnenie úloh. Ale keď som ju uvidel, zdesenú strachom o jej omegu...pocítil som to. To volanie.
Kričalo to priamo z môjho vnútra, akoby sa zobudilo z dlhého spánku. Volalo to a zvíjalo sa a neustále opakovalo: Ochráň ju!
Nedokázal som odolávať. Volanie ma prenasledovalo mesiace. Cele, kde bola uväznená, som sa vyhýbal ako kostolu. No hlasy sa nedali umlčať. Ničili ma zvnútra. Prehrávali tú istú chvíľu dookola. Jej tvár. Skrčená strachom, aký nikdy predtým nedala najavo.
Mágia.
Alfa chráni omegu, ale kto chráni alfu?
Nemohol som vzdorovať. Mágia bety, odjakživa určenej k ochrane alfy, sa prebudila a udrela plnou silou. Tryskala z mojej duše a ťahala ma k nej, ťahala ma skrz steny jej cely, ťahala k nej a volala... ochráň ju... ochráň ju!
Keď som otvoril dvere jej cely, ležala na zemi. Hánky mala od krvi, vlasy vytrhané. Nehýbala sa. Keď som ju otočil na chrbát, volanie zaplakalo. Tvár bola bledá ako vosk, líca prepadnuté, pery bezfarebné. A keď otvorila oči...
Mŕtve.
„Antallia... vstaň. Vezmem vás odtiaľto."
***
Rafael, Mikkel, Bartolomeo a André utekajú chodbou. Ich nohy, obuté v ťažkých vojenských čižmách tupo dopadajú na zem. Zastanú sa rohu a ich pohľady zamieria na mňa. Antallia mi dala velenie. Inokedy by som sa cítil nepríjemne. Ale to je preč.
