IMPETUOSO (Trilógia Súrodenci Sinistroví, časť. II.)

XVIII. - Rafael - „Bolesť našu každodennú daj nám dnes."

media: Rafael Mehony

„Bolesť našu každodennú daj nám dnes.“

Chvíľu mu trvalo, než bol schopný odpovedať. Očami tekal od modrookého muža k chlapcovi a snažil sa dať dohromady schopnú vetu, ale myšlienky mu utekali. Tá najhlavnejšia ale bola: Prečo ešte žije?

Gregory zložil chlapca na zem a doviedol ho k jeho posteli. Chlapec na neho hľadel obrovskými divokými očami a Rafael od nich nemohol odtrhnúť pohľad. Dieťa k nemu natiahlo ruku a chytilo ho za zápästie.

„Floián."

Zažmurkal. Ten dotyk bol jemný, no pevnejší, než úder päsťou. To sa mu...predstavil?

„Rafael." Hlas mu pripadal, akoby ani nebol jeho, akoby za neho rozprával niekto iný, niekto, kto ho z diaľky ovláda.

Chlapec sa začal štverať na posteľ. Nešlo mu to, lebo to bolo vysoko a on bol malý, preto Rafael bez premýšľania natiahol ruky a vytiahol ho k sebe. Malý heterochomik nevyzeral vôbec nespokojne, že sa ho dotýka cudzí človek, na naopak. Vyškriabal sa na kolená a natiahol sa malou rúčkou k jeho tvári.

Mladík zadržal dych.

Malá dlaň sa dotkla jeho líca a Rafael zalapal po dychu.

Nutkanie.

Ochraňuj. Ochraňuj.

Len silou vôle zabránil, aby chlapca nezovrel v náručí. Nutkanie sa cez neho prelialo v niekoľkých silných vlnách a vnuklo mu vždy tú istú myšlienku: ochráň ho.

„Rafael," zašepkal chlapec sám pre seba, skĺzol mu na hruď a uvelebil sa tam, ako mačiatko pri tele matky.

Hľadel na neho s šokovaným výrazom, no neodvážil sa ho odtisnúť. Niečo ho nútilo, aby dieťa objal a ochránil pred čímkoľvek, čo by sa mohlo objaviť. Snažil sa to poprieť, ale ruky sa mu samovoľne zodvihli a obtočili okolo malého telíčka. Jeho vlk spokojne zavyl.

„Šialené," zašepkal Gregory. Oči mu žiarili, no Rafaelova túžba ustúpila. „Neveril som tomu, ale teraz...toto je dôkaz."

„Nerozumiem vám," povedal Rafael.

Gregory sa hrôzostrašne zaškeril. „Florián neznáša cudzích ľudí. Nemôže ich ani cítiť. Ak by sa pri tebe správal rovnako, neprekvapilo by ma to. Ale teraz....ty si skutočne Väktare.“

V hlase mal podivnú bázeň. Hoc bol Rafael oboznámený s tým, čo toto postavenie znamená, stále celkom nerozumel úžasu, s akým to slovo vyslovoval. Nemal by mať predsa taký rešpekt pred touto funkciou, bol len jeho podriadeným, teda konkrétnejšie podriadeným jeho syna. Dôvod jeho bázne mu bol stále vzdialený. Jarnø mu síce povedal, že tento titul sa dedí v jednej a tej istej rodine a že on je len anomáliou. Avšak Gregoryho Väktare Dhalia mala deti neskôr než on a boli príliš malé, aby mohli toto postavenie prebrať. Bol on teda zásahom osudu, Vlčieho Boha či prozreteľnosti?