Vybojovali toľko bitiek, no každá bola zbytočná.
Štyria súrodenci sa po takmer troch rokoch opäť vracajú na miesto, ktoré im spôsobilo toľko múk, odhodlaní vyslobodiť najmladšieho člena rodiny.
Avšak na opačnej strane sveta sa odohráva...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„Čo prečítaš?"
Udriem pohárom do stola. V malej kuchyni sa rozhostí ticho.
„Viem ako sa dostaneme do Ruska a aj ako získame všetky potrebné doklady," zamračím sa na okolosediacich, ktorí ešte pred chvíľou vášnivo debatovali. „Na juhu mám priateľa, pomôže nám. Potrebujem, aby ste sa všetci zbalili a zajtra ráno boli pripravení na odchod."
Opäť ma zaplaví vlna zvedavých otázok, ale zastavím ju zodvihnutím ruky.
„Viac vám poviem neskôr. Teraz sa zbaľte."
Muži sa rozpŕchnu do chaty, Anmy namosúrene brble, no počúvne, len Kristián sedí na stoličke a zamračene ma sleduje.
„To je ten, ktorý nám pomohol s autom a v Pantinose si objednaj vraždu starostky," povie. „Neviem, čo si mu za to sľúbila, lebo pochybujem, že to robí z dobroty srdca."
Spražím ho ľadovým pohľadom, ale vôbec ho to nevyvedie z rovnováhy. Prstom poklepe po stole.
„Nepáči sa mi, keď niečo robíš a neporadíš sa, Anta. Nie si predsa sama, máš nás."
Povzdychnem si a pohľad mi padne na hodinky. Je neskoro v noci.
„Dôveruj mi."
„Ako ti mám dôverovať, keď ty neveríš mne?" Pokrúti hlavou, vstane a obíde ma. „Raz sa ti to tajnostkárstvo vyplatí."
Počkám, kým jeho kroky pohltí dom a potom vybehnem hore schodmi do malej izby, kde leží Franco. Sadnem si na kraj neho postele a ten pohyb ho prebudí. Vie, že odchádzame a je rozhodnutý ísť s nami, čo sa mu nečudujem. Ale pri pohľade na jeho prepadnuté líca a bledú pokožku uvažujem, či mu to mám dovoliť.
„Ako sa cítiš?"
Hľadí na mňa s pohľadom plným odhodlania, no ja za tým vidím niečo iné. Utrpenie.
„Dosť silný na to, aby som šiel s vami," povie.
„Franco," zovriem mu ruku. „Si si istý? Ešte nemôžeš bojovať a ja o teba nechcem prísť."
Počerný Talian si odhrnie mastné vlasy z očí a opätuje mi pohľad. Už vyzerá omnoho lepšie, než keď sme ho vytiahli z tej kobky, ale stále to nie je ten muž, ktorého som poznala. A mám obavy, že sa ním už nikdy nestane.
„Potrebujem len pár dní na zotavenie, dobré jedlo, pár elixírov na energiu a budem funkčný," zopakuje tvrdohlavo. „Som bojovník, dočerta. Zažil som horšie. Ak ti zostanem ešte o deň dlhšie zbláznim sa. "
Prikývnem a nahnem sa, aby som ho mohla pobozkať na čelo. Vydýchne a pustí mi ruku.
„Cítim to podobne. Tak dobre. Ak všetko pôjde podľa plánu, budeš mať dosť času na zotavenie."
