Vybojovali toľko bitiek, no každá bola zbytočná.
Štyria súrodenci sa po takmer troch rokoch opäť vracajú na miesto, ktoré im spôsobilo toľko múk, odhodlaní vyslobodiť najmladšieho člena rodiny.
Avšak na opačnej strane sveta sa odohráva...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„Nie sme bohovia.“
Dvere na otcovej kancelárii rozrazím v plnej rýchlosti. Ani nezodvihne hlavu.
„Potrebujem omegu."
Zodvihne oči spod okuliarí, ktoré má na nose. Chvíľu ma sleduje, očividne dedukujúc, čo ma doviedlo k tomuto záveru.
„Myslel som, že si vravela, že si na to ešte mladá."
„Nie mates," zavrčím a ovládnem vzrušenie, ktoré sa ku mne valí vo vlnách. „Potrebujem ju na rut."
„Máme na to určené omegy, nerozumiem ti."
Odtiahnem kreslo a zvalím sa doň. Áno, je tu celá armáda omieg, ktoré slúžia presne na také účely. Väčšina álf tu má mates, ale sú tu aj mladí vojaci, ktorí sú slobodní. Raz do mesiaca si na pár dní odídu pretiahnuť hocijakú z nich a opäť sa vrátia do práce.
„Nechcem niekoho, koho ošukal každý chlap vo Wolfmuso," zavrčím. „Klebetia medzi sebou, porovnávajú výkony. Sú mi maximálne protivné."
Tvárou mu prebehne úsmev. „Ohodnotili snáď tvoj výkon ako nedostatočný?" opýta sa uštipačne.
Neodpoviem. Obaja vieme, že tam problém nie je.
„Tak čo vlastne chceš?"
„Niekoho, kto bude iba pre mňa. Dostatočne inteligentného, aby vedel kedy hovoriť a kedy držať ústa. A pekného. Nebudem spať s oštarou. Najradšej by som si vybrala sama."
Posunie sa na stoličke a vezme do ruky telefón. „Nebudeš musieť. Myslím, že mám niekoho presne pre teba."
Keď o pár dní vojdem do kancelárie, otec ako vždy sedí za stolom, teraz sklonený nad nejakou zložkou. Na jednom z kresiel sedí útla kučeravá omega. Keď vojdem, vzhliadne.
Je to krásny chlapec, môže mať asi sedemnásť rokov. Bledá pokožka mu ostro kontrastuje s chaoticky rozhádzanými čiernymi kučerami. Je oblečený v bielej košeli, čo symbolizuje, že nemá mates. Zelené oči sú mierne ustráchané, ale hlboko vnútri cíti odvahu. Bije mi do očí hneď, ako sa v jeho prítomnosti nadýchnem.
„Antallia, toto je Maurício. Maurício, toto je moja najstaršia dcéra, Antallia.
Maurício prišiel z Portugalska a súhlasil, že bude tvojím...spoločníkom. "
Iné pomenovanie pre šukaciu bábiku. V duchu sa ironicky uškrniem. Čo mu otec sľúbil, alebo z akých podmienok prišiel, že súhlasil? V tejto chvíli je mi to jedno.
Podídem k chudunkej omege a on sa postaví. Očividne je v pomykove, lebo nevidí v mojich očiach rovnakú modrú, ako u otca, ani žiadne šialenstvo, ktoré postihuje mladé alfy pred rutom. Dokážem sa ovládnuť, ale stále to nie je také, ako by som si želala.
