Vybojovali toľko bitiek, no každá bola zbytočná.
Štyria súrodenci sa po takmer troch rokoch opäť vracajú na miesto, ktoré im spôsobilo toľko múk, odhodlaní vyslobodiť najmladšieho člena rodiny.
Avšak na opačnej strane sveta sa odohráva...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„Ja chcem všetko.“
Alfa.
To slovo sa mi prelína mysľou a zanecháva za sebou požiar. Toľko som sa posledné dva roky vo Wolfmuso o tej osobe počula. Nebola všeobecne známa, avšak v kruhu vojakov a žoldnierov nebolo človeka, ktorý by o nej nepočul. Vraj najlepšia v branži. Neviditeľná. Nezachytiteľná.
Irónia.
Antallia na nás hľadí s bojácnimi očami, akoby hľadala opovrhnutie či odpor. Tvári sa ako stelesnenie nevinnosti, čo ma v tej chvíli neskutočne vytáča.
Všetci sme toho toľko urobili a ona, namiesto toho aby konečne priznala, že je kým je, sa neustále trápi výčitkami a samozvaným svedomím. Blbosť! My nemáme svedomie. Nikdy sme ho nemali. Tak prečo sa na niečo hrá?
„No," začne Kristián ako prvý. „Týmto sa veľa vysvetľuje. Tvoje nečakané odchody na niekoľko dní, dostatok peňazí...keď nad tým tak uvažujem, nikdy nás nijako extrémne nekontrolovala ani hraničná kontrola, to bolo tiež...?“
Sestra len prikývne.
Kristián si vytiahne zo zadného vrecka cigaretu, jednu jej podá a spoločne si zapália. More, ktoré je od nás len pár metrov, tlmene hučí. Piesok mám všade, v topánkach, vo vlasoch, na tvári. A tvrdne mi zadok od sedenia na zemi. Ale je mi to jedno.
Leo leží na piesku, s rukami pod hlavou a hľadí na vtáky, krúžiace nad nami. Ani on nerieši otázky svedomia, tak prečo kurva ona? Presuniem pohľad na Antalliu, trhajúcu trs trávy v prstoch.
„Koľko?" vypadne zo mňa.
Zodvihne hlavu.
„Koľko za jedného?" upresním.
Nechce odpovedať. Viem, že nechce, preto sa na to pýtam. Ale odpoveď ma šokuje.
„Od päťdesiat tisíc do pol milióna. Záleží na obtiažnosti úlohy."
Ovládam sa, aby som nezačala kričať, no aj tak sa mi z hrdla vydrie tlmené zaškriekanie. Pol milióna! Čo s tými peniazmi...
„Vybavila som falošné pasy, rodné listy a vysvedčenia. Kúpila som nám dom a zaplatila školné," odpovie bez toho, aby som vyslovila otázku. „A dávala som mame, aby ona dávala vám vreckové."
„Bohovia," pokrúti starší brat hlavou. „Ja som ich nechcel od nej brať, že z toho malého platu čo mala..." zasmeje sa a pretrie si tvár.
„Vravela si, že to vybavil Antonio."
Kývne hlavou. „Vybavil. Ale nezaplatil. Nie je to hlupák. Pozná cenu za vraždu."
