Vybojovali toľko bitiek, no každá bola zbytočná.
Štyria súrodenci sa po takmer troch rokoch opäť vracajú na miesto, ktoré im spôsobilo toľko múk, odhodlaní vyslobodiť najmladšieho člena rodiny.
Avšak na opačnej strane sveta sa odohráva...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
media: Georgio Mazel
„Inak sa uvidíme až v Tieňovej krajine."
Antalliin chrapľavý hlas sa rozlieha okolím. Muži stoja, tichí a mĺkvi, hľadia do neba a na vrcholok hory, ktorý musia pokoriť. Od kameňov sa odrážajú slová v pohanskom jazyku, ktoré vyslovuje pomaly a so sústredením, ktoré je u nej badať len pri extrémne náročných úlohách. Modlitba, prenášaná k Vlčiemu Bohu je silná, jej slová v sebe nesú prastarú hĺbku, ktorá v každom z nás zažnie čosi divoké.
„Vlčí Bože, vydávame sa na ťažkú cestu. Stoj pri nás, ako my stojíme pri tebe celý náš život."
Vietor stíchne, okrem jej hlasu sme ponorení v absolútnom tichu. Nie je počuť ani vlastný dych. Ešte aj srdce stíchlo. Očkom kradmo pozriem na sestru. Stojí vystreto, hlava otočená k nebesiam, ruky roztvorené, akoby očakávala objatie. Oči má privreté a pery sa jej trasú.
„Boli sme okradnutí a potupení, Vlčí Bože! Preto si ideme po to, čo nám vzali a po to, čo nám ukradli!"
Staroveká sila, ktorou sa pohania kŕmia celé storočia a ktorá sa ovláda tými správnymi slovami, sa začína prebúdzať, ako sa jej hlas stupňuje a pridáva na výraze. Cítim, ako sa mi vlieva do srdca, obopína šľachy a posiľuje svaly. Cítim, ako zapaľuje žiar v mojich očiach.
Pred očami sa mi mihne niekoľko nesúvislých obrazov.
Blonďavé vlasy.
Belasé oči.
More.
„Žiadame ťa o pomoc, lebo ty si ochranca zákona a zákon bol porušený. Buď s nami! Kráčaj s nami! Ži s nami, až pokým nezískame to, čo nám právom patrí!"
Hlavou mi preletí ostrá, pichľavá bolesť, no ako príde, tak odíde. Zatnem zuby a sústredím sa na Antine slová, ktoré sú teraz také hlasné, až takmer nepočujem vlastné myšlienky. Rozpráva tak rýchlo, že jej zo svojimi chabými znalosťami pohanského jazyka prestávam rozumieť. Ale keď na ňu pozriem, jej telo sa trasie, akoby bolo pod prúdom, jej oči žiaria rovnako, ako moje a hlas kričí až do zachrípnutia. Energia sa zmocňuje všetkých okolostojacich. Presakuje medzi našimi telami a vpíja sa do nich. Posilňuje naše zmysly a upevňuje myseľ. Vnímam telo každej alfy, ktorá vedľa mňa stojí. Ako jediná beta sa tu necítim najpríjemnejšie, ale nemôžem s tým nič urobiť.
S poslednými slovami Antallia vytiahne Dračí nárek, dýku, ktorú jej daroval otec a jedným ťahom si pretne dlaň ľavej ruky a vytvorí tak asi päť centimetrov dlhú ranu.
Obeta.
Nič nie je zadarmo, nie v našom svete. Krv je najuniverzálnejšia tekutina, ktorú Vlčí Boh prijme. Antallia zovrie dlaň, krvou si potrie pery a pristúpi ku Georgiovi. Nepáči sa mi to, ale bozk je jediný spôsob, ako je možné si požehnanie, ktoré s obeťou príde, predať. Je to takto po generácie. Pre zvyšok sveta je bozk len prejav náklonnosti, no pre nás je to omnoho viac. Je to najhlbší znak odovzdania, je to dotyk tiel, kedy môžeš dať druhému svoju energiu, svoje schopnosti, seba. Je rovnako dôležitý, ako bond, pretože pri ňom odhaľuješ svoju dušu.
