Professor Malfoy

3. KAPITOLA - Metlobal

„Adrian..."povzdychla som si a vzala mu ruky z mojich očí.

„Správna odpoveď. Čakala si ma?" spýtal sa ma a sadol si vedľa mňa na sedačku. Nevedela som čo si o ňom myslieť najprv ten list a teraz toto.

„Popravde nie...Prečo si tu?"

„Ako som Ťa dnes videl, tak som som to nezvládol. Chýbala si mi Rebeka."

„A ten list? A tie roky bez žiadnej správy o Tebe? " spýtala som sa ho, načo sa ku mne prisunul a rukou ma objal okolo ramien, ale hneď som sa od neho odsunula.

„Ja viem a mrzí ma to. Nechcel som Ťa raniť, ale všetko to zbehlo moc rýchlo. Pracoval som veľmi na tom, aby som dostal to miesto profesora. Ale ako som Ťa dnes uvidel tak sa niečo vo mne zlomilo. Pripadá mi, že to niesú  roky, ale včera keď sme boli spolu."  Ako to dopovedal jemne ma pohladil po líci.

„Ale vieš, že to teraz nejde.." odmlčala som sa a vzala jeho ruku do mojej.

„Chcel by som sa s Tebou rozlúčiť, aspoň naposledy Ťa pobozkať, držať v náručí a zobudiť sa pri Tebe, možno to pomôže." Ako to dopovedal postavil sa zo sedačky a natiahol ku mne ruku.
,,Adrián ja neviem. To nejde len tak."
,,Tak prechádzka?" naliehal až som mu pod vplyvom dnešnej eufórie z návratu alebo alkoholu podala ruku a vyšli sme sa prejsť von z hradu.

Nočná obloha v rokforte je stále tak očarujúca. Akoby som odtiaľto nikdy neodišla. Adrián a naša prechádzka tento pocit ešte znásobovala. Ako sme sa prechádzali bližšie k zakázanému lesu zazrela som za Hagridovou chalupou postavu. Bála som sa  či nás niekto neuvidí, pre Adriána by to boli problémy.

„Nebojíš sa, že nás niekto uvidí?" spýtala som sa.

„Nerobíme nič nezákonné. Len sa prechádzame."

„Len my študenti máme aj večierku." Podotkla som.

„To nie je to nezákonné čo som myslel." Ako to dopovedal pritisol si ma k sebe pozrel mi do očí a pritisol svoje pery k mojim. Vedela som, že to nie je správne, ale ak to má byť rozlúčka tak nech si pamätám čo najviac krásnych vecí.

Vzal ma na ruky a niesol ma niekam ďaleko. Keď som sa zorientovala zistila som, že sme v metlobalovej šatni.

„Tak akurát toto som nečakala." Zasmiali sme sa.

„Len tu máme úplné súkromie." Zvodne sa na mňa pozrel a pritlačil ma k drevenej stene a začal ma bozkávať. Vtedy mi v hlave prebleskla jedna otázka o ktorej by práve Adrián mal niečo vedieť.

Odtiahla som sa od neho a akonáhle som začala aspoň trochu normálne dýchať tak zo mňa vyletelo.

„Nevieš prečo je Draco v Rokforte?" spýtala som sa ho pomedzi vzdychy.

Neveriacky na mňa pozrel, prečo práve týmto som prerušila našu chvíľku.

„To myslíš vážne? Práve teraz? Budem sa tváriť, že som to nepočul. Pôjdem si ešte dať sprchu ani nemysli na to, že odídeš. A už vôbec nie na to, čo si sa ma pýtala" Odvrkol a nenechal sa ani len rozptýliť mojou otázkou.

Ako odišiel do vedľajších spŕch vnímala som to ticho, všade ticho. V miestnosti sa nachádzali len skrinky a drevené lavice. Kráčala som po mramorovej podlahe skúmajúc lavičky medzi skrinkami a mená slizolinských hráčov metlobalu.

Prešla chvíľka a odrazu som ucítila, ako sa ku mne zozadu priblížil. Otočila som sa. Okolo pása mal oviazaný len uterák a kvapky vody mu ešte stekali po vypracovanej hrudi. Už som zabudla na to, že aj teraz neustále športuje. Tak akurát na pre pozíciu profesora. Ako som ho tam videla stáť, akoby vytesaného z mramoru, so žiadostivým pohľadom gaštanových očí, vedela som, že ho musím mať. Aspoň poslednýkrát.

„Škoda, že už nehrávam, to sa Ti vždy páčilo." Poznamenal akoby vedel na čo myslím. Len trochu som ho chcela vyprovokovať.

„Ušlo to." Mykla som plecami a odvrátila zrak od jeho tela k lavičkám. V jeho tvári som stihla zbadať mierne urazenie, že som ho nedokázala oceniť viac. No tak ako predtým, aj teraz premenil svoj hnev na vášeň. „Tak to by som mal podať výkon, ktorý ťa ohromí."

Schytil ma za boky, otočil k sebe, oprel ma o kovovú skrinku a začal vášnivo bozkávať. Bola som však pripravená nenechať so sebou len tak zametať, aspoň nie dokiaľ to nebudem sama chcieť. Prekvapilo ho, keď som naše pozície odrazu vymenila. Začala som ho tlačiť dozadu, až kým nenarazil na drevenú lavičku uprostred šatne. Kolená sa mu zlomili a ostal na nej sedieť. Neváhala som a okamžite naňho obkročmo vysadla.

Jeho dravosť sa stupňovala. Behal mi rukami po celom tele, od pása nižšie, kde mi začal vyťahovať sukňu a rukou si hľadal cestu v mojich saténových pančuškách. Bol to súboj o to, kto to vie lepšie. Cítila som, ako vo mne vrie krv, ako sa moja túžba po ňom zväčšuje. Druhou rukou mi stláčal stehno čoraz silnejšie, čo znamenalo, že aj on ma k zlomu blízko. Ani jeden z nás nebol schopný to „ustáť". Chcela som ho v sebe tak veľmi, ako on chcel byť vo mne. Z úst sa nám takmer naraz vydralo vášnivé vzdychnutie. Keď som v tom momente za ním uvidela čiernu postavu.

Okamžite som sa od neho odtrhla a Adrián sa otočil ku dverám. Osoba celá v čiernom začala utekať smerom ku hradu a my s Adriánom sme len dúfali, že nič z toho čo sa stalo, neovplyvní jeho pozíciu. Nechceli sme ďalej pokúšať osud. Odprevadil ma k slizolinskej klubovni a vyšla som hore k našej dievčenskej ubytovni kde už bolo ticho a Lucy vedľa mňa spokojne odfukovala.

Ľahla som si na posteľ a pomaly som striezvela z alkoholického oparu a premýšľala čo by sa stalo, keby nás s Adriánom nikto dnes nevyrušil. A kto to bol? Pri premýšľaní som pomaly zaspávala , keď som si uvedomila, že zajtra mám prvú hodinu elixírov. Stiahlo mi krk a so strachom som už len ťažko zaspávala.