Professor Malfoy

13.KAPITOLA- Vianoce

Chvíľku sme si užívali tú atmosféru krásneho nočného výhľadu z Rokfortu. Neviem ako dlho sme tam boli, ale začínala som už byť trochu unavená.

,,Začína byť neskoro, asi by som si už mala ísť ľahnúť. Nech sa aspoň trochu vyspím pred zajtrašou cestou domov." povedala som mu.
„Máš pravdu, tak ak dovolíš, rád Ťa odprevadím. Nikdy nevieš, na koho natrafíš po ceste."

Po chrbte mi prebehli príjemné zimomriavky, no predsa len som sa bála, aby nás niekto nevidel.
„Nie, ďakujem, pôjdem aj sama. Nechcem, aby si kvôli mne zbytočne odišiel skorej, veď sa ešte môžeš baviť."

,,Rebeka to myslíš vážne? Ja som nikdy na večierky nebol. A úprimne tancovanie s McGonagallovou si kľudne nechám újsť." Zasmial sa a po chvíľke dodal ,, Tak poďme už , lebo mi tu ešte prechladneš." presvedčil ma svojím pohľadom a podal mi sako, z ktorého sálalo jeho teplo a príjemná vôňa. Tá typická len preňho.

Srdce mi celou cestou bilo ako zvon a chcela som byť čo najskôr na izbe. Bála som sa, aby sa nestalo niečo, čo by mohol ľutovať.

Keď sme zastali pred dverami izby, podala som mu sako, zaďakovala a v sekunde som stála medzi otvorenými dverami. Prekvapilo ma, že Jade nemala už v izbe žiadne veci, akoby úplne odišla.

Na rozlúčku som Draca ešte poslednýkrát objala a pozrela mu do jeho prenikavých sivých očí.
,,Rebeka, ja.. to už nezvládnem." vzdychol si.
,,Ako to myslíš?" spýtala som sa. Jemne ma pohladil po vlasoch s rukou mi zastavil na zátylku. Ani ja som to už nemohla vydržať. To neustále napätie. Bolo to neznesiteľné si od neho držať odstup.

V tom okamihu som konečne ucítila jeho jemné pery na svojich. Chutil po sladkom víne, ktoré sa miešalo s whiskey. Čakali sme na tento moment tak dlho a veľmi som si priala, aby nikdy neskončil. Jednou rukou si ma pritiahol k sebe a druhou šikovne zavrel a zamkol dvere na izbe.

Cítila som ako veľmi rýchlo mu bilo srdce. Oprel ma o kamennú stenu a jeho ruky blúdili po mojom tele. Bozkával ma súčasne tak nežne, ale nenásytne.
Na chvíľku sa odo mňa odtrhol, aby nabral dych a oprel si svoje čelo o to moje.

„Ty ani nevieš, ako veľmi dlho som túžil po tom to urobiť. " šepol mi a vtedy sa moja obranná bariéra zrútila ako domček z karát. Túžila som po ňom tak isto ako on po mne. Nechcela som myslieť na to, čo bude ďalej. Vedela som, že to čo robíme teraz nie je správne, ale cítila som, že sa to má stať.

,,Nechcem, aby si to ľutoval." potichu som mu povedala.
,,Rebeka...Toto je tá posledná vec, ktorú by som kedy ľutoval. Hocičo sa stane. Nikdy to nebudem ľutovať. Pamätaj si to."
Ako to dopovedal vzal ma do náručia a jemne preniesol ku mojej posteli. Sedela som mu na kolenách a nežne mi prechádzal po rukách.

Bol vo všetkom taký jemný a citlivý. Nebral si ma žiadostivo, hoci z neho túžba priam sálala. Ten okamih nás dokonale ovládol. Tak krásny, vzrušujúci, ako sa dá zažiť len vo chvíľach, keď si ešte neviete predstaviť, čo vás čaká.

Bolo krásne cítiť jeho telo, ako si ma privíja na seba. Cez šaty som cítila jeho hrudník a želela si jediné, aby ma nikdy nepustil. Nebolo to rýchle, bolo to krásne.

Neviem prečo som sa akurát teraz pri ňom cítila na malú chvíľu ako zamilovaná školáčka, no moje telo túžilo už po niečom omnoho vzrušujúcejšom, ako je len držanie v náručí.

Naše dotyky boli čoraz viac odvážne. Už sme neboli ako tí tínedžeri pred rokmi. Obaja sme túžili po tele toho druhého. Po naplnení žiadostivosti, o ktorej sme tak trochu obaja snívali.
,,Si si istá, že to chceš?" opýtal sa ma ako ma držal v náručí.
,,Nech je to čokoľvek." odpovedala som mu a hneď na to ma umlčal bozkom. Smelo bojoval s viazankou na mojich šatách, zatiaľ čo som cítila jeho bozky na mojom krku.
,,Ešte aj v tomto si sa na mňa pripravila." povedal pomedzi bozky. Po dlhej bitke úspešne dobojoval a zobliekol mi šaty.

Zachvela som sa od vzrušenia aj ostychu. Bolo to prvý raz, čo ma videl takto. Jeho oči doslova žiarili.

Pritiahla som si ho späť na ústa. Začala mu rozopínať nohavice. Pomohol mi s nimi, zatiaľ čo som mu zobliekla košeľu.

Naše pohľady sa spájali. Obdivovali si telá a pomaly sa milovali. Bolo krásne cítiť stúpajúcu rozkoš, ten plameň, ktorý naše telá doslova spaľoval.

Milovanie bolo nádherné. Dýchali sme si v náručí. Bez slov. Nahí, rozpálení a Draco ma jemne hladil po chrbte.

Pozerali sme si dlho do očí a nikto z nás nechcel hovoriť o tom, čo sa práve stalo. Usmievali sme sa a boli sme šťastní. To stačilo. O niektorých veciach sa jednoducho nehovorí. Pomaly som mu zaspávala na hrudi pri krásnej hudbe jeho srdca, keď práve zvony na astronomickej veži odbíjali polnoc.

,,Krásne Vianoce Rebeka." šepol mi a ešte viac si ma privinul k sebe.
,,Aj Tebe krásne Vianoce Draco."

-

Ráno som sa zobudila, keď už bolo slnko veľmi vysoko. Oslepovalo mi oči, ale ako som pozrela vedľa seba naskytol  sa mi nádherný pohľad.

Draco spokojne spal s úsmevom na perách, jednou rukou zaborenou vo vankúši a druhou ma stále objímal okolo pása. Celé mi to prišlo až  príliš dokonalé, na to aby to trvalo dlhšie.

Jemne som mu posunula ruku, aby som ho nezobudila a začala si pomaly baliť veci na cestu domov.
Ako som si zbalila všetky nepotrebné veci, chcela som ísť do spŕch. Vzala si uterák a potichu sa snažila prejsť smerom ku kúpeľniam.

,,To ma tu necháš samého?" Ozval sa rozospatý ešte chrapľavý hlas za mnou. Otočila som sa k nemu.
,,Ja, nechcela som Ťa zobudiť." odvetila som, na čo vstal podišiel ku mne a jemne ma pobozkal na čelo.
,,Ďakujem za včerajšok." šepol mi. Len som sa pousmiala a zodvihla pohľad k nemu.
,,Ako to teraz bude? Myslím medzi nami." ustarostene som nadhodila tému.
,,Teraz? No, rád by som sa k Tebe pridal." povedal ako mu padol pohľad na uterák v mojich rukách. Pousmiala som sa, ale trápilo ma ako sa vyhýba odpovedi.

,,Počkaj, Draco. Vieš ako to myslím. Chcem mať v tom jasno." vzala som mu ruky do mojich, ale po chvíli sa odtiahol.
,,Myslel som, že budeš rada, že aspoň teraz môžeme byť spolu. Tak inak.." povedal ako sa posadil na okraj mojej postele.
Sadla som si vedľa k nemu a všimla si, že ostal z mojej otázky rozladený.
,,Ver mi, som rada. Naozaj. Len nechcem si na to zvykať ak to má po prázdninách skončiť.
,,Rebeka.. ja nie som Adrián, už to pochop prosím."
,,Ja viem. Len, ako začne škola..."

"Nemysli na to. Aspoň dnes nie." Ako to dopovedal opäť si ma privinul k sebe a dal mi jemný bozk do vlasov.

Nechcela som narušiť posledné chvíle čo sme mohli byť spolu. Ale vnútorne ma to zožieralo, chcela som byť s ním normálne, ale to preňho teraz neprichádzalo do úvahy.

Ďakujem za prečítanie dnešnej trošku špeciálnej časti 😜❤️ ďalšiu ratám tak na stredu-štvrtok, majte zatiaľ krásny týždeň a ďakujem za každý komentár/vote 💕