Professor Malfoy

24.KAPITOLA -Už všetko vie

,,Neviem či sa mi to zdalo ale ako by si sa tu s niekým rozpráva-" ozval sa mamin hlas ako pomaly otvárala dvere na mojej izbe. Zalial ma studený pot a snažila som sa Dracovi všemožne naznačiť, aby odišiel. On nepohol ani brvou , akoby stále vôbec nerozumel čoho je mama schopná. Len sledoval môj pohľad ku dverám a oči mu len jemne sklesli, keď zbadal mamu. Natiahol sa po mojej ruke, ale ja som sa odtiahla a postavila sa pred neho.

"Mami prosím kľud." začala som jemne.

"To-To čo má znamenať?!" skríkla a prekrížila si ruky na hrudi, ako nás oboch zbadala v mojej izbe. V tvári mala opäť jej typický zamračený výraz.

"Akože čo?" Netušila som či už náhodou, si nespojila všetky súvislosti a tak som radšej zmĺkla. Vždy, keď zúrila, jej blond vlasy vyzerali ešte žiarivejšie, ako splývali pozdĺž dokonale nalíčenej tváre.

"Vysvetlíš mi, čo sa tu zasa deje?"

"Mami..." pozrela som na úprimným pohľadom a zdá sa, že z neho vyčítala viac ako som chcela. Na chvíľu sa odvrátila, ale netrvalo dlho kým došla reakcia.

"Nie.. To nemôžeš myslieť vážne Rebeka. Len mi nepovedz, že.." po krátkej odmlke, keď sa mama ako tak dostala z prvotného šoku, opäť pokračovala.

"Čo Ti to len sakra napadlo, Rebeka! Všetci sa mi na ministerstve vyhýbajú, kvôli tomu, že moja jediná dcéra možno paktuje so smrťožrútmi a ja sa dozviem, že to dieťa máš.. Bože... Prečo si mi to zatajila?! Znova! Prečo som to musela zistiť tak ponižujúcim spôsobom?!" zakričala.

„Preháňaš to, mami." pokrčila som ramenami a matka zalapala po dychu. Draco stále stál za mnou a ja som ucítila, ako mi jemne položil dlaň na chrbát.

„Ja to preháňam?! Ako sa opovažuješ! Ako chceš takto spraviť budúci rok skúšky na M.L.O.K?! To dieťa si nenecháš a vrátiš sa k Adriánovi. Je pro tebe jediné riešenie, Rebeka. On má pred sebou veľkú budúcnosť, a je zo skvelej rodiny!" Odmlčala sa, aby nabrala dych a ja som sa ani nenamáhala ju prerušovať. Vedela som, že toho má na srdci ešte viac.

Matka sa narovnala a preniesla čo najkľudnejším hlasom: „Našťastie som s ním včera večer hovorila, keď si bola preč. Súhlasil, že to s tebou ešte skúsi, navzdory tvojmu promiskuitnému chovaniu."

Vtedy ma zachvátila vlna zlosti. Tak ona mi ide hovoriť o mojom chovaní a pritom ani nevie čo je ten parchant zač.

„Ako sa opovažujem?! Úplne normálne. Do školy budem chodiť dokiaľ budem môcť a samozrejme si ju dokončím. A Adrián? Keď s ním nechcem byť, tak nemusím. Čo na tom záleží, z akej je rodiny? Keď s ním nie som šťastná, je to úplne jedno. A ako sa ty opovažuješ s ním o tom hovoriť? Som dospelá!"
Jemne som ju odstrčila a prešla popri otvorených dverách dolu po schodoch. Draco išiel za mnou a matka nás nasledovala. Bol to zvláštny pocit sa jej po toľkých rokoch postaviť. Bolestivý, ale veľmi potrebný.

,,Keby si sa počula! Si smiešna! Ty podľa mňa ani len netušíš, s kým čakáš to dieťa! Len sa naňho pozri Rebeka! Lucius skoro zabil tvojho otca, uvedomuješ si to? Čo má toto znamenať? Je to nejaký tvoj spôsob, ako mi robiť naproti? Urobila som snáď niečo, kvôli čomu ma tak nenávidíš?"

Draco stál vedľa vchodových dverí so zaťatou čelusťou a rukami hluboko vo vačkoch. Keby ešte len tak mama, vedela o včerajšku.. Lenže to som jej hovoriť nechcela, aj tak jej do toho nič nieje.
„Tu nejde o teba! Prečo vždycky všetko prekrútiš tak, ako išlo o teba?" Do očí sa mi tlačili slzy, ale odmietla som sa im poddať. Nenávidela som sa za to, že plačem vždycky, keď mám zlosť na osoby, čo pre mňa veľa znamenajú.

Vyzerám potom ako slaboch, ale nedokážem sa tomu ubrániť.
„Máš pravdu, nejde o mňa. Ide o tvoju budúcnosť! Musíš myslieť na budúcnosť, nie na to, čo cítiš teraz. Ale nemysli si, viem, že ti tento chlapec možno príde.. nebezpečný možno zábavný, ale to nemá žiadnu budúcnosť!" Namierila prstom na Draca.. „Nikdy nie s ním!Je to grobian aj s celou rodinou!" Než som sa stačila spamätať, vrhla som sa proti matke a než som stačila vybrať prútiť Draco priskočil ku mne. Chytil ma za lakeťa odtiahol ma ďalej.„Tak o ňom nehovor!" zajačala som. Matka na mňa vytrešila už aj tak začervenané oči.

„Čo sa s Tebou sakra stalo? Moja dcéra sa ku mne nikdy takto nechovala! Nikdy by neohrozila svoju budúcnosť a už vôbec, nebola tak drzá!"
Začala som sa cítiť previnilo, ale presne to po mne matka chcela.Musím sa s ňou hádať, ked si mám obhájiť právo na to, žiť po svojom.

„Já svoju budúcnosť nijak neohrozujem. V škole sa mi darí a plánujem ju dokončiť! To od teba je sebecké, že sa za každú cenu snažíš ,aby som sa vzdala toho maličkého čo za nič nemôže a potom sa cítila mizerne, namiesto toho, že mám byť šťastná. A s ním, mami, ak to nedokážeš prijať, tak by som naozaj mala odísť."

„Čo prosím?" Odfrkla si, ale v skutočnosti bola aj tak ohromená tým, čo som jej povedala.„Budeš to ľutovať, Rebeka! Nemôžem sa na teba už ani pozrieť, aby sa mi neurobilo zle!"

Celá izba sa somnou začala točit. Nechcela som si znepriateliť mamu, nebola som na to pripravená. Vedela som predsa, že raz to všetko musí zistiť, ale dneska som na ňu nemala silu.

„Ja som tušila, že sa niečo deje, hneď ako som vás dvoch videla na tom vypočúvaní s tým vaším divadlom. Len jednej veci som nechcela uveriť, že by si mu bola schopná tak rýchlo roztiahnuť nohy!" Na to sa Draco postavil medzi nás.

„Tak toto už ste prehnala," varoval matku a sivé oči mu úplne potemneli. Napadlo mi, že práve Draco je jediný človek, ktorý môže byť mojej matke dôjstojným súperom.
„Už len ty sa do toho máš čo pliesť!" húkla naňho a znova si na hrudi prekrížila ruky.„Ak si to dieťa chceš nechať a byť s ním, tak sa už my dve nemáme o čom rozprávať Rebeka. Som veľmi zvedavá ako to všetko zvládneš sama!Čo trebárs začať tým, že si budeš sama platiť školu?" Zajačala na mňa.

Ohromilo ma, čo všetko matka dokázala vysloviť.
„Chceš ohroziť moje štúdium, protože sa ti nepozdáva s kým chcem žiť?"
„Chceš žiť?" zahýkala posmešne. „Ty moja naivná Rebeka, nemáš vôbec poňatia, čo to všetko obnáša." Zasmiala sa, ale znelo to až príliš ironicky. „A ty si snáď myslíš, že jemu na Tebe záleží?"
„Áno, já ju milujem.," potvrdil Draco.
.„No to určite!"
„Mami."
,,Varujem Ťa, Rebeka. Ak si to nerozmyslíš, následky si odnesieš úplne sama. Odchádzam, ale keď sa vrátim už vás tu nechcem vidieť." Rýchlo sa oblieka a pri dverách sa ešte otočila ku mne..
,,Očakávam, že až sa spamätáš, napíšeš.". Ako to dopovedala zabuchla dvere a už ju nebolo „Prepáč za ňu.," otočila jsem se k Dracovi.„Nemáš sa za čo ospravedlňovať." Vzal mi opatrne tvár do dlaní.
„Som na Teba hrdý, ako si sa jej dokázala postaviť. Hlavne po tom čo sa stalo včera. Nečakal som to."
,,Nedovoľ mi, aby som to ľutovala, prosím." Pozrela som mu do očí na čo ma jemne pobozkal na nos.
Rozhliadla som sa po obývačke a nechápala, ako sa to všetko mohlo tak rýchlo zomlieť. Oprela som sa o Draca a po chvíľke mi začal hladiť vlasy.
„Nemôžem tomu uveriť,čo všetko povedala – a ešte vyhrážky, že mi nebude platiť školu. Vôbec neplatí všetko, babička mi toho odkázala nie málo a skoro všetko si platím už sama. Ale pokiaľ budem musieť odtiaľto odísť... ," vzlykla som. Draco ma stále hladil a nežne si ma k sebe privinul, takže jsem mu vzlykala do hrudi.

„Už dnes Ti nedovolím plakať. Musíš byť v kľude, kvôli tomu malinkému. Nejako to vymyslíme. Mohla by si bývať u nás. Mama by sa potešila."navrhol.
Trochu som sa pousmiala  a otrela si oči, ale on vážne pokračoval:„Prečo nie? Kľudne. Alebo nájdem niečo blížšie ku škole, kde by sme boli samy." Prekvapivo som sa naňho pozrela.
„To nemyslíš vážne."
„Myslím."
„Nemôžeme bývať spolu. Aspoň nie teraz." Dodala som a pousmiala sa.
„Prečo nie?"
,,Draco, veď stále učíš, ak by sa to náhodou dozvedeli...Nejde to."
,,Vážne si myslíš, že tvoja matka si to čo je medzi nami nechá pre seba?"
,,Tá by tú hanbu neprežila, určite to nebude rozširovať." Dohovárala som mu.
,,Dnes odchádzam na Rokfort, bol by som rád, keby ideme spolu." Dodal , na čo som mu jemne prikývla a spoločne sme sa pobrali do mojej izby. Pomohol mi pobaliť skoro všetky moje veci. Zvláštny pocit. Akoby som odtiaľto odchádzala už navždy.