Professor Malfoy

16.KAPITOLA - Klamstvo

Draco:
Jej slová mi neustále zneli v hlave. Nikdy by som nemohla milovať niekoho ako je on. Zabolelo to...inak ako bolesť čo som zažil doteraz. Oveľa viac.. Celého ma to doslova zožieralo. Som presvedčený, že ani niekoľko rokov v Azkabane by neboli horšie ako ten pocit, čo som zažíval teraz. Človek, za ktorého by som aj dýchal, kvôli hlúpemu vypočúvaniu zaprel všetko. Nemohol som tomu uveriť.

Úprimne.. Celé vypočúvanie mi už bolo ukradnuté. Vôbec ma nezaujímalo ako to dopadne. Trápilo ma jediné. Ako vôbec bola schopná to všetko povedať, po tom čo sa medzi nami stalo. Nemohla to myslieť vážne, neverím tomu.

Ako minister ohlásil 15-minút prestávku, Rebeka rýchlo vybehla zo siene. Snažil som sa ju zastaviť. Ako som ale vybehol za ňou, všimol si ma otec. Absolútne som jeho pokrikom nevenoval žiadnu pozornosť. Videl som len ju.
Vbehla do najbližších záchodov a zamkla za sebou, akoby to bola nejaká prekážka.
Jemným pohybom prútika som otvoril dvere a videl ju sedieť na studenej podlahe s rukami okolo jej kolien a hlavou opretou o kachličky.

,,Draco, odíď prosím.. chcem byť sama." povedala pomedzi to ako si do rukáva utierala slzy.
,,Prečo si to urobila?" spýtal som sa jej ako som jej podával ruku, aby vstala. Samozrejme, odmietla.
,,Lebo je to pravda. Mal by si počúvať svojho otca. Naše rodiny sa budú vždy neznášať." odvrkla bez toho, aby sa mi vôbec pozrela do očí.
,,Neverím tomu,Rebeka.. Čo sa zmenilo? Ak to robíš len kvôli tomu čo sa dnes deje , tak je to hlúposť."
,,Čo sa zmenilo?! Naozaj sa ma to pýtaš? Všetko! Teba chcú zavrieť, tvoju rodinu budú ďalej prenásledovať a to len kvôli mne. Ja s tým nechcem žiť."
,,Nie je to kvôli Tebe.. Moja rodina si za to môže sama...A ty len tak všetko poprieš a nahovoríš im tam klamstvá?"
Nachvíľu sa odmlčala a prešla k dverám.

,,Ber to tak, že to neboli klamstvá."  Ako to dopovedala, otočila sa na odchod. Nemohol som ju len tak nechať ísť. Cítil som, že je to celé len hlúpe divadlo. Neskočil by som jej na to. Zachytil som ju za ruku a pritiahol si ju k sebe. Boli sme pri sebe bližšie ako som čakal, ale nevadilo mi to. Tak veľmi mi chýbala.

,,Povedz mi to do očí. Povedz ako medzi nami nič nieje. Že ku mne nič necítiš.. Povedz to a popriem všetko to, čo som im tam povedal."
Stála predomnou s očami zapichnutými do vzoru dlaždičiek na zemi a jej dlhé vlasy jej padali do tváre. Jemne som jej zdvihol bradu, keď sa konečne jej prenikavé hnedé oči na mňa pozreli. Nenávidel som vidieť ju plakať, išlo mi roztrhnúť srdce. Utrel som jej slzu z líca a jemne ju pohladil po tvári, keď mi vzala ruku do tej jej. Videl som na nej, že už nevládze hrať tu jej hru.

,,Ja.. Ja Ti to neviem povedať... Aj keby som veľmi chcela. Ty to nechápeš. Práve preto,aby si bol šťastný som to musela urobiť."
,,Nemusela si Rebeka. " šepol som jej.
,,Ale musela."
,,Prečo?"
,,Pre toto." odvetila a v zápätí jednou rukou vzala golier môjho saka, postavila sa na špičky a pritisla svoje pery na tie moje. Venovala mi len krátky bozk, no aj to stačilo na to, aby moje telo zareagovalo.

,,Čo keby sme sa teraz vrátili naspäť a presvedčili ich teda o opaku?" spýtala sa a rukou mi zašla pod sako. Provokatívne sa mi dívala do očí a jemne ma hladila cez košeľu po hrudi.

,,Neviem či to dokážem Rebeka. Tváriť sa, že medzi nami nič nieje..najprv na škole a teraz veď...veď to je úplna hlúposť." odpovedal som jej, na čo sa na mňa uprene zadívala.

,,Urob to pre nás." zahrýzla si pery a odrazu mala ten svoj zastretý pohľad. Neodolal som, zohol som sa k nej a znova ju pobozkal. Dlhšie a vášnivejšie. Nedovolil som jej sa odtiahnuť a po chvíli to už bola práve ona,čo nechcela prestať. Keď som sa od nej odtiahol, mala na perách konečne ten svoj úsmev. Na chvíľku som sa na ňu zapozeral.