Professor Malfoy

18.KAPITOLA - Sen

Malý chlapček ma viedol tmavými lesnými cestičkami až k slnečnej lúke plnej kvetín s výhľadom na Rokfortské veže. Podal mi svoju malú rúčku a spoločne sme si sadli na veľkú deku uprostred lúky. Zahľadeli sme sa na výhľad a všetko sa v tom momente zdalo úplne bezstarostné a upokojujúce.
,,Mami? Pôjdem tam raz aj ja?" otočil sa ku mne chlapček so spýtavými sivými očkami, a ukazoval na Rokfort.
,,Mami? Ako to myslíš mami? " zarazila som sa. Chlapček sa na mňa len neustále usmieval a po chvíľke sa rozbehol späť do tmavého lesa. Chcela som sa rozbehnúť za ním, ale prostredie okolo mňa začínalo pomaly rozplývať.

-

Zobudila som sa v čisto bielej izbe a chvíľu mi trvalo, aby som sa z toho sna dostala. Ani sa mi to nezdalo ako sen. Celé to vyzeralo až príliš reálne. Pri mojej posteli v kresle sedela mama, držala ma za ruku a podriemkávala si. Trochu som sa pohmýrila, a išla som pomaly vstať, keď mi prišlo neuveriteľne zle od žalúdka. Rýchlo som vybehla do kúpeľní. Ako ma po pár minútach prestalo napínať, tak som sa trochu opláchla a vrátila do postele. Jemne som mamu chytila za ruku a hneď sa zobudila a vypúlila oči.

"Rebeka, ty si sa prebrala! Tak moc som sa o Teba bála. Hlavne lež, nevstávaj, hneď zavolám ošetrovateľku. Ako sa cítiš?" vychrlila na mňa a hneď ma opäť prikryla perinou.

"Tak bolo mi už aj lepšie, ale ošetrovateľku? Prečo?" spýtala som sa, zatiaľ čo mama mi podala pohár s vodou.

"Ty si nič nepamätáš?"

"Ale áno, posledné ako Lucius chcel zabiť otca, ale ako to, že sa mi nič nestalo?"

"Nikto si to nevie vysvetliť. Upadla si na pár týždňov do kómy, ale vôbec Ti tá kliatba fyzicky neublížila, akoby niečo tú kliatbu zrušilo. Si len druhý čarodejník čo nevedomky prežil túto kliatbu, ale tentokrát sa vôbec nevie prečo."
Napila som sa veľkého dúška vody a po chvíli mi napadlo.

"A Lucius?"

"Hneď potom ho odviezli do Azkabanu. Nevie sa ešte na ako dlho, lebo sme si neboli istí či sa vôbec preberieš...Ale chvíľu si tam pobudne, to som si istá."

"Poďme domov, mami... Prosím." úpenlivo som ju prosila, keď si prisadla ku mne na posteľ a hladila ma po vlasoch.

"Spýtame sa ošetrovateľky a ak sa bude dať hneď pôjdeme." ako to dopovedala pobozkala ma na líce. "pôjdem Ti po niečo na jedenie." dopovedala a odišla z izby.

Necítila som sa v tejto izbe vôbec dobre. Bola to už staršia ošetrovňa, no všetko tu bolo až príliš sterilne čisté a biele. Ani jeden kvet a slnko tu presvitalo len jemne cez nepriehľadné sivé závesy, všade iba prázdne steny a biele skrinky. Bola som tu sama, iba s mojimi myšlienkami. Stále som rozmýšľala nad tým chlapcom z môjho sna, ako by mi ani nemohol odísť z hlavy.

Z mojich myšlienok ma vytrhla až mladšia žena, ktorá vošla do dverí. Mala bielu rovnošatu a blond vlasy vyčesané do úhľadného drdola. Jej prísny, ale múdry pohľad si ma celú premeriaval.

"Takže slečna Murtonová sa nám konečne prebrala. Vitajte späť, ja som Vaša ošetrovateľka, Hannah Abottová, ale kľudne mi hovorte Hannah." hovorila, popritom ako si pozerala zápisky vo svojom notese.
,,Tak ako sa cítite?" spýtala sa ma popritom ako si ma prezerala.

"V poriadku, kedy budem môcť ísť domov?" v rýchlosti som sa jej spýtala.

"Nejako sa ponáhľate nemyslíte? Spravíme Vám dnes ešte potrebné testy a ak bude všetko tak ako má, nemáme prečo Vás tu držať. Ale musím Vám povedať, je to asi ten najzvláštnejší prípad čo som tu zažila. Bez jediného škrabanca prežiť tak silnú kliatbu akou je Avada Kedavra, je to ako zázrak. Vaši rodičia sa o Vás veľmi báli, tak isto jeden mladý muž. Každú jednu noc tu potajme chodil, či už ste sa prebrali."

"Draco.." šepla som a na pár chvíľ ostalo v izbe ticho. Tak moc by som chcela, aby bol teraz pri mne.

"Tak začneme s testami?" spýtala sa Hannah, na čo som jej len prikývla a hneď sa pustila do práce.

-

Po tom ako ma dopodrobna vyšetrila a odobrala krv som opäť ostala v izbe sama. Chvíľku som ešte čakala na mamu, ale neprichádzala.

Nemohla som len tak nečinne ležať, cítila som, že je niečo inak ako predtým a nedalo mi to. Prehodila som si cez seba ľahký saténový župan a vyšla som z izby. Hneď ma prekvapila veľkosť celej tejto ošetrovne, dlhá chodba, na ktorej koniec som ani nedovidela a po každej strane niekoľko neštandardne veľkých izieb.

Prechádzala som dlhou chodbou , keď som sa pristavila pri malej kuchynke vedľa izby ošetrovateľov. Uvarila som si čaj, keď som od vedľa započula Hannah ako sa rozpráva s Madame Pomfreyovou. Vôbec by som ten rozhovor neregistrovala, keby nepadlo moje meno.

"Videli ste výsledky tej slečny Murtonovej? Veľa hormonálnych hodnôt má zvýšených. Možno to súvisí s obličkami, mali by sme vyskúšať ten nový elixír." Povedala Hannah.

"Nie! To je vylúčené Hannah, pri takýchto hodnotách je istá iba jedna jediná vec."

"Myslíte si, že to súvisí s tou kliatbou?"

"Ani nie tak s kliatbou ako s tým, že prečo prežila..." odvetila jej slabým hlasom madame Pomfreyová.

"Nerozumiem Vám Poppy." čudovala sa Hannah.

"Ale ja asi áno. Musím sa porozprávať s jej rodičmi, ihneď Hannah!" skríkla madam Pomfreyová a Hannah hneď začala písať list. Neovládla som sa a vošla som tam.

"Nebolo by snáď rozumnejšie konzultovať zdravotný stav s pacientom?" spýtala som sa, na čo obidve zostali v šoku, keď ma zbadali. Madam Pomfreyová hneď naznačila Hannah, aby nás nechala samé.

"Slečna Murtonová, čo tu robíte?! Iba dnes ste sa prebrali, máte ležať a nie sa prechádzať po chodbe. " rýchlo ku mne pribehla. "A mali ste povedať, že chcete čaj, všetko by sme Vám priniesli." dodala ako si všimla šálku v mojej ruke.

"Jediné čo chcem je, aby ste mi povedali čo mi je. A prečo to chcete povedať rodičom a nie mne?" spýtavo som sa na ňu pozrela, keď ma vzala za ruku, odviedla naspäť do mojej izby a zavrela za sebou dvere.

"Pokúsim sa Vám to vysvetliť, len si prosím ľahnite a nerozrušujte sa." Dohovárala mi. Poslúchla som ju a napokon sa zhlboka nadýchla a sadla si ku mne na posteľ.
,,Nechcem vyznieť neslušne Rebeka, predsa len chcem porozumieť Vašej situácií a pomôcť Vám. Ale musím sa to spýtať."
,,O čom to hovoríte? Ako neslušne?" opäť som jej nerozumela.
,,Pred tým incidentom čo sa Vám stal..." začala, no na pár chvíľ sa odmlčala.
,,Áno?" snažila som sa ju nejakým spôsobom dotlačiť ku tomu čo chce povedať.
,,Mali ste niekoho? Alebo nebolo Vám dnes zle?"
,,Počkať, počkať...Čo to s tým má spoločné?"
,,Rebeka.. Podľa tých výsledkov, to vyzerá, že ste tehotná. A ak to dieťa pohltilo kliatbu, ktorú ste prežila, tak ste vo veľkom nebezpečenstve. "

Ako to Madame Pomfreyová dopovedala, šálka, ktorú som mala v ruke mi z nej vypadla a už vlažný čaj mi polial košeľu.

"Počkajte, prinesiem Vám druhú košeľu. Hlavne nevstávajte, všetko bude v poriadku." povedala mi Madam Pomfreyová ako brala preč prázdnu šálku a odchádzala z izby.
,,Počkajte! Akom nebezpečenstve?" zastavila som ju mojou otázkou a všimla som si, že celá zbledla.

*Ahojte, tak máme tu ďalšiu časť s malým prekvapením ❤️ dúfam, že sa Vám zatiaľ príbeh páči 💕 budem rada za každý názor 😊
Ďalšiu časť plánujem v stredu/štvrtok.