Professor Malfoy

23.KAPITOLA - Vytriezvenie

"To si bola doteraz s ním?" uprela mama na mňa svoj prísny pohľad, vstala z kresla a pomaly ku mne podišla.

"S kým?" šepla som ticho aj keď som tušila, že je zbytočné ďalej zapierať. Už očividne všetko vedela.

"Ty dobre vieš. Dokedy si to chcela tajiť Rebeka? Myslíš, že som úplne hlúpa?!" skríkla a ukázala na ampulky, ktoré ležali na stolíku. Nevedela som sa jej pozrieť do očí. Upierala som pohľad na lem mojej sukne a túžila, aby som mohla byť v tom momente neviditeľná.

"Takže je to pravda.. Povedz mi kto to je inak-!"

"Inak?" K vyhrážkam sa nikdy neschýlilo, až som ju nespoznávala. Pozerala na mňa vražedným pohľadom, že som sa jej vôbec odvážila oponovať.

"Aj keby to bol ktokoľvek... Nenecháš si to Rebeka! To dieťa.., pomaly Ťa zabije."

"Nie je to isté."  z hlboka som si povzdychla a odvetila jej. Nezvládala som už dnes ďalšiu hádku.

"Ale je! Bola som s Madam Pomfreyovou, nemusíš to prežiť! Ty tomu stále nechápeš?!"

"Nie mami.. Ty to nechápeš." protirečila som jej, na čo ma vzala za ramená a pozrela sa mi do očí.

"Rebeka nerob hlúposti.. Veď Ti ide o život.." dodala ustarostene a v očiach sa jej zaleskli slzy.

"Musí tu byť aj iné riešenie. Nevzdám sa ho len preto, že je nejaká pravdepodobnosť."

"To nie je pravdepodobnosť! Je to takmer isté.." opäť si sadla do kresla a naliala si pohárik niečoho tvrdého. Dnes snáď majú všetci potrebu, zapíjať situáciu čo nastala. Nachvíľku v obývačke zavládlo ticho, ale mama ho po vypití pár pohárikov prerušila jasnou otázkou.
,,Tak povieš mi, kto je otec?" ako dopovedala, len som jej jemne nesúhlasne pokývla hlavou.

Neodvážila som sa jej to povedať. Venovala mi len prázdny pohľad, ktorý značil už len jedno. Úplné rezignovanie. Nepovedala mi ďalej nič, len vyšla po schodoch a zavrela sa v spálni.

Z hlboka som si povzdychla a tak isto sa po chvíľke pobrala do svojej izby. Zasvietila som si malú lampičku na mojom nočnom stolíku. Vždy sa mi pri svetle lepšie zaspávalo. Mala som len jemne pootvorené okno cez ktoré na mňa fúkal letmý vánok. Už som pomaly zaspávala, keď mi do okna pristál nejaký papierik s fotkou. Posadila som sa na posteľ a zdvihla ho zo zeme. To snáď nie je možné, tento deň je nekonečný. Z okna som nevidela nikoho, od koho by to mohlo byť. Celé mi to prišlo akési zvláštne.

Lepšie som sa zapozerala na fotku, kde bola vyobrazená veľká jedáleň, pri stole sedel Draco s nejakým dievčaťom a plakal jej v náručí. Na stole mali položených niekoľko prázdnych pohárikov. Zrejme od whiskey.

Ani neviem aké pocity som cítila, keď som to uvidela. Tušila som, že je to z dneška, ale kto je to dievča. Hnedé vlasy jej siahali tesne pod ramená s prenikavými zelenými očami. Sakra, je naozaj krásna. To musí byť jedine... Astoria.

Tak za ňou šiel, teda. Opatrne som fotku položila na stolík opačnou stranou nahor a ľahla si späť do postele. Dúfajúc, že je to už len zlý sen.

Draco:
Všetko ma bolelo a v hlave mi dunel celý orchester. Ani neviem ako som sa dostal do postele. Pomaly som otváral oči, poriadne som skoro ani nevidel. Všetko bolo rozostrené, len obrys ženskej postavy akurát odostieral závesy v mojej izbe.