Professor Malfoy

25.KAPITOLA - Privítanie

Slnko už dávno vystriedal mesiac , ako nám neúprosne ubiehala cesta vo vlaku smerom do Rokfortu. Ticho prerušoval len tlmený hlukot vlaku. Z prázdnych sedadiel akoby sálal chlad a nepokoj. Koho by to už len napadlo si krátiť zimné voľno. Ach, ako si len spomeniem na ten sladký začiatok roka. Boli to zmiešané pocity. Pred tromi mesiacmi, keď som sedela v kupé  s Lucy, by som ani neverila čoho som naozaj schopná.

Presmerovala som zrak od hviezdnej oblohy do lesklých sivých očí, ktoré ma neustále pozorovali. Nevedela som si predstaviť, čo sa bude diať ako začne škola, ale... Vychutnávala som si každú jednu chvíľu s ním, dokedy som len mohla. Držal ma pevne za ruku, ale v jeho pohľade bola neistota. Nepoznala som ho takéhoto.
,,Si si istá, že robíš správne? Nemusíš tam chodiť, moja mama by sa o Teba s radosťou postarala. Teda.." prerušil ako mi jemne rukou prešiel po vlasoch.

"Bojíš sa?" spýtavo som sa naňho pozrela ako som prerušila jeho neistú myšlienku.

"Ja? Ale prosím Ťa...Ako to myslíš?" zvráštil svoje čelo a neveriacky na mňa pozrel.

"Že sa o nás bude vedieť.. Nechcem aby som.. teda sme Ti robili starosti. "

,,Bojím sa toho, že by som vás mohol stratiť. Že by mi nedovolili práve teraz byť s Tebou. Ale to nepripustím." Odvetil mi a opäť som som cítila to ukľudnújuce bezpečie v jeho náručí.

-

Ako vlak zastal, obaja sme sa aspoň na posledné chvíľky ruka v ruke vydali rovnakým smerom k bránam Rokfortu. Nevedela som čo čakať, kto z vedenia o čom vie alebo nevie. Začínala som zvažovať Dracove slová neistoty o pobyte v Rokforte. Ale jediné bolo dôležité, pokiaľ sme boli spolu, všetko sa zdalo ľahšie.

Hneď pri vysokých tmavých bránach nás privítalo pár supervízorov, ktorí si plnili svoju prácu až príliš dôkladne. Jeden sa zahľadel na druhého a podali si akýsi list s fotkou.
,,Prídem za Tebou, hneď ako sa bude dať." šepol mi Draco popritom ako sa vydal rýchlym krokom ku jednému z nich. Prehľadali Dracovi všetkú batožinu, a následne ho pustili smerom ku hradu.

Po chvíľke som sa aj ja odhodlala a s malou dávkou sebavedomia prešla bránami, bez toho aby som im venovala čo by aj malý pohľad.
,,Myslíš, že je to ona?" potichu sa medzi sebou pýtali dvaja vysokí muži a prikyvovali si.
,,Ja niesom profesorka." ubezpečila som ich nezaujato a pokračovala v ceste tmavým lesom. Stále som ale cítila ich tmavé a chladné oči na mojom chrbte. Na čo mi jeden z nich vzal z plášťa prútik.

"Čo to má znamenať?! Už som predsa povedala, že niesom profesorka! Nepotrebujem supervízora." zhúkla som na nich, na čo na mňa jeden z nich namieril svojím prútikom. Bol zvláštny, celé telo mu pokrýval dlhý čierny plášť a spoza kapucne mu vyčnievali dlhé svetlé vlasy. Do tváre som mu nevidela, ale tým ako na mňa pôsobil, mi bol až príliš povedomý. A vtedy mi to došlo. Oni vôbec nie sú supervízory.

"Obliviate." potichu šepol, na čo sa mi pred očami celý les zmenil na tmavú miestnosť a cítila ako moje telo dopadá do niečoho mäkkého a príjemného.

-

Vo veľkej sieni asi po prvýkrát vládla pochmúrna atmosféra. Všetkého čoho som sa dotkla bolo ľadovo studené. Nikdy som veľkú sieň nevidela takú opustenú a spustošenú ako teraz. Napokon sa z opačného kúta siene ozval jemný hlások.

"Nechcú ma tu mami. Budem musieť odísť." nariekal malý blonďavý chlapček, rovnaký ako naposledy, teraz ale bol vyšší, starší a oveľa viac sa podobal Dracovi. Pristúpila som k nemu a tvár mal plnú sĺz. Prečo ho musím vidieť práve tu a takto?

"Nenechám Ťa odísť." privinula som si ho k sebe, ale cítila som, že niečo nie je v poriadku. Vzďaľoval sa mi, čím viac som snažila, tým viac. Zvláštna bezmocnosť ma privádzala do zúfalstva.

"Nikomu som nechcel ublížiť a predsa už teraz kvôli mne trpíš, a nie len ty mami. Priznaj to a nechaj ma ísť. Riskuješ až príliš." Dopovedal a odtiahol sa odo mňa. Ako pomaly odchádzal, s každým krokom sa tlmená bolesť vo mne znásobovala.

"Scorp! Nikdy sa Ťa nevzdám! Počuješ Scorpius?! Vráť sa! " kričala som za ním, ale zbytočne. Všetko okolo mňa sa rozpadalo vrátane chlapca, ktorý sa pomaly strácal v diaľke.

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------