Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

191. Sobota na Ezdrelonskej rovine. Malý Jábes a podobenstvo o boháčovi

     16. jún 1945
     „Daj Micheášovi toľko peňazí, aby zajtra mohol vrátiť, čo si dnes požičal od roľníkov z tejto oblasti," vraví Ježiš Judášovi Iškariotskému, ktorý zvyčajne spravuje spoločný majetok.
     Potom Ježiš zavolá Ondreja a Jána a pošle ich na miesta, odkiaľ možno vidieť cesty vedúce z Jezraela. Potom zavolá Petra a Šimona a pošle ich v ústrety Dorasovým roľníkom s príkazom, aby ich zadržali na pomedzí dvoch statkov.
     Napokon povie Jakubovi a Júdovi: „Vezmite jedlo a poďte."
     Idú za nimi Johananovi roľníci, ženy, muži i deti. Muži nesú dve malé amfory, celkom určite naplnené vínom. Amfory nie sú až také malé, no tak sa im tu hovorí. Skôr sú to krčahy s obsahom okolo desať litrov. (Stále prosím, neberte miery, ktoré len odhadujem, za článok viery.) Idú tam, kde hustá vinica, už celá pokrytá novým lístím, ukazuje koniec Johananových majetkov. Za ňou je veľká nádrž vody, ktorú udržujú plnú iste s veľkou námahou.
     „Vidíš? Johanan sa pre túto nádrž hádal s Dorasom. Johanan vravieval: 'Je to vina tvojho otca, že všetko vzalo skazu. Keď sa mu nechcel klaňať, mohol sa ho aspoň báť a neprovokovať.' A Doras kričal ako diabol: 'Ty si si zachránil pozemky touto nádržou. Zvieratá za ňu nezašli...' A Johanan povedal: 'A ako sa ti teda stala toľká skaza, keď predtým bývali tvoje pozemky najkrajšie na Ezdrelonskej rovine? Je to Boží trest, ver mi. Prekročili ste mieru. Táto voda...? Vždy tu bola, a nie ona ma zachránila.' A Doras kričal: 'To dokazuje, že Ježiš je diabol!' – 'Je spravodlivý!' kričal Johanan. Takto pokračovali istý čas, kým im nedošiel dych. Neskôr Johanan nechal doviesť vodu z potoka a dal prekopať zem, aby našiel ďalšie podzemné vody. A dal vykopať celú sieť studní na rozhraní medzi ním a príbuzným a nechal ich prehĺbiť. Stálo ho to veľa peňazí a nám povedal to, čo sme ti povedali včera... V podstate je šťastný z toho, čo sa prihodilo. Tak veľmi závidel Dorasovi... Teraz dúfa, že bude môcť kúpiť všetko, lebo Doras skončí tak, že bude musieť všetko predať za babku."
     Ježiš láskavo počúva tieto dôverné správy a pritom čaká na úbohých Dorasových roľníkov, ktorí prichádzajú včas. Len čo zbadajú Ježiša v tieni stromu, v poklone padnú na zem.
     „Pokoj vám, priatelia. Poďte. Dnes je synagóga tu a ja som vaším predstaveným synagógy. Ale najprv chcem byť vaším otcom rodiny. Posadajte si do kruhu, aby som vám mohol dať zajesť. Dnes máte Ženícha a urobíme si svadobnú hostinu."
     A Ježiš odokryje košík a vytiahne z neho chleby, ktoré podá prekvapeným Dorasovým roľníkom. Z druhého košíka vyberá ostatné potraviny, ktoré sa mu podarilo zohnať – syry, zeleninu, ktorú dal uvariť, a malé varené kozľa či baránka, ktorého rozdeľuje biednym nešťastníkom. Potom naleje víno a nechá jednoduchý kalich kolovať, aby sa z neho všetci napili.
     „Ale prečo? Ale prečo? A čo oni?" hovoria Dorasovi roľníci a ukazujú na Johananových.
     „Oni už dostali."
     „Ale koľko to stálo! Ako si mohol?"
     „Ešte žijú dobrí ľudia v Izraeli," vraví Ježiš a usmieva sa.
     „Ale dnes je sobota..."
     „Poďakujte sa tomuto mužovi," vraví Ježiš ukazujúc na muža z Endoru. „To on obstaral baránka. Ostatné sa dalo obstarať ľahko."
     Tamtí chudobní hltali – a to doslova – jedlo, ktoré už dávno neokúsili.
     Je tu jeden postarší, túli si k sebe asi desaťročného chlapca. Je... a plače.
     „Otče, prečo takto plačeš...?" spýta sa Ježiš.
     „Pretože tvoja dobrota je veľká..."
     Muž z Endoru povie hrdelným hlasom: „To je pravda... a núti to k slzám. Ale tie slzy sú bez horkosti..."
     „Bez horkosti. To je pravda. A potom... niečo by som chcel. Moje slzy sú aj túžbou."
     „Čo chceš, otče?"
     „Vidíš tohto chlapca? Je to môj vnuk. Zostal mi po zosuve pôdy tejto zimy. Doras ani nevie, že prišiel ku mne, lebo ho nechávam žiť ako divé zviera v lese a vidím ho len v sobotu. Ak mi ho objaví, buď ho vyženie, alebo ho zapriahne do roboty... a s týmto milým chlapcom z mojej krvi budú zaobchodiť horšie než s ťažným zvieraťom... Na Veľkú noc ho pošlem s Micheášom do Jeruzalema, aby sa stal synom Zákona... a potom...? Je to syn mojej dcéry..."
     „No a nedal by si ho mne? Neplač. Mám veľa priateľov, ktorí sú počestní, svätí a bezdetní. Budú ho vychovávať sväto, po mojej ceste..."
     „Ó, Pane! Túžil som po tom, odkedy som sa o tebe dozvedel. A prosil som svätého Jonáša, aby zachránil môjho vnuka od tejto smrti. Jeho som prosil, lebo on vie, čo znamená patriť tomuto pánovi..."
     „Chlapče, išiel by si so mnou?"
     „Áno, môj Pane. A nespôsobím ti bolesť."
     „Dohodnuté."
     „Ale... komu ho chceš dať?" spýta sa Peter potiahnuc Ježiša za rukáv. „Aj tohto Lazárovi?"
     „Nie, Šimon. Ale je toľko bezdetných..."
     „Taký som aj ja..." Zdá sa, akoby sa Petrova tvár natiahla od túžby.
     „Šimon, už som ti povedal.* Ty musíš byť 'otcom' všetkých synov, ktorých ti prenechám ako dedičstvo. Ale nesmieš sa dať spútať nijakým svojím vlastným dieťaťom. Nech ťa to netrápi. Učiteľ ťa priveľmi potrebuje a nemôže si ťa nechať odlúčiť od seba kvôli citom. Som náročný, Šimon. Som náročnejší než najžiarlivejší manžel. Milujem ťa celou svojou priazňou a chcem ťa celého pre seba a podľa seba."