Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

207. V Betleheme matka spomína na Ježišovo narodenie

     3. júl 1945
     Ježiš odišiel z Betánie pri prvom úsmeve zorničky. Ide do Betlehema so svojou matkou, Máriou Alfejovou a Máriou Salome, za ním sú apoštoli a pred ním chlapec, ktorý nachádza dôvod pre radosť vo všetkom, čo vidí – v prebúdzajúcich sa motýľoch, v spievajúcich a zobkajúcich vtáčikoch na ceste, v kvetoch trblietajúcich sa diamantmi rosy, v čriede mnohých bľačiacich baránkov, ktorá sa zrazu objaví. Keď prejdú cez žblnkajúci potôčik, čo tečie južne od Betánie, vydajú sa smerom k Betlehemu pomedzi dva hrebene kopcov, úplne pokrytých zelenými olivovníkmi a vinicami, s malými políčkami pozlátenými úrodou, ktorá je už zrelá na žatvu. Dolina je chladná a cesta celkom pohodlná.
     Šimon Jonášov podíde dopredu a keď dobehne Ježišovu skupinu, spýta sa: „Tadiaľto sa ide do Betlehema? Ján vraví, že minule ste išli inou cestou."
     „To je pravda," odpovie Ježiš. „Ale to preto, lebo sme prichádzali z Jeruzalema. Odtiaľ je to kratšie. Pri Ráchelinej hrobke, ktorú chcú ženy vidieť, sa rozdelíme, ako ste sa prednedávnom rozhodli. A potom sa znova stretneme v Betsure, kde sa moja matka chce zastaviť."
     „Hej, tak sme povedali... Ale bolo by krásne, keby sme tam boli všetci... zvlášť matka... lebo napokon kráľovnou Betlehema a jaskyne je ona a ona vie presne všetko... Keby sme to počuli od nej... bolo by to iné, tak je to."
     Ježiš sa usmeje, pozerajúc na Šimona, ktorý tak jemne presadzuje svoju túžbu.
     „Aká jaskyňa, otče?" spýta sa Marziam.
     „Jaskyňa, v ktorej sa narodil Ježiš."
     „Ó, to je nádherné! Pôjdem tam aj ja!"
     „Bolo by to naozaj krásne!" povedia Mária Alfejova a Salome.
     „Veľmi krásne! Bolo by to akoby vrátiť sa naspäť... keď ťa svet nepoznal, to je pravda, ale ešte ťa nemal v nenávisti... Bolo by to akoby znova nájsť lásku jednoduchých ľudí, ktorí vedeli veriť a milovať len s pokorou a vierou... Bolo by to akoby zložiť túto ťarchu horkosti, ktorá mi ťaží srdce, odkedy viem, že ťa tak nenávidia, zložiť ju tam do tvojich jasieľ... Musela tam ešte zostať milota tvojho pohľadu, tvojho dýchania, tvojho plachého úsmevu, tam... a pohladilo by mi to srdce... Je také skormútené...!" Mária rozpráva potichu, roztúžene a so smútkom.
     „Tak tam pôjdeme, mamka. Ty nás tam zaveď. Dnes si ty učiteľka a ja dieťa, ktoré sa učí."
     „Ó, Synu! Nie! Ty si vždy Učiteľ..."
     „Nie, mamka. Šimon Jonášov to povedal dobre. V betlehemskom kraji si ty kráľovná. To je tvoj prvý kaštieľ. Mária z Dávidovho rodu, zaveď tento malý zástup do tvojich príbytkov."
     Iškariotský chce čosi povedať, ale mlčí. Ježiš si to všimol a povie: „Ak niekto nechce ísť pre únavu alebo z iného dôvodu, nech slobodne pokračuje do Betsury." Ale nikto neprehovorí.
     Postupujú po ceste chladnou dolinou, tiahnucou sa z východu na západ. Potom zabočia mierne na sever, aby obišli vystupujúci kopec, až sa dostanú na cestu, ktorá vedie z Jeruzalema do Betlehema popri hrobe v tvare kvádra, nad ktorým vyčnieva menšia okrúhla kupola Ráchelinej hrobky. Všetci pristúpia k nej a úctivo sa pomodlia.
     „Tu sme sa zastavili, ja s Jozefom... Všetko je rovnaké ako vtedy. Len ročné obdobie je iné. Vtedy to bol studený deň mesiaca kislev. Pršalo a cesty boli rozmočené, potom začal fúkať ľadový vietor a možno v noci bol mráz. Cesty stvrdli, ale boli zbrázdené kolesami vozov a zástupom, boli ako more plné dier a môj somárik sa veľmi namáhal..."
     „A ty nie, moja matka?"
     „Ó, ja som mala teba!" Hľadí na neho s takou blaženou tvárou, až to dojíma.
     Potom pokračuje v reči: „Nadchádzal večer a Jozef bol veľmi ustarostený... Dvíhal sa stále silnejší štipľavý vietor... Ľudia sa ponáhľali do Betlehema, navzájom do seba narážali a mnohí nadávali môjmu somárikovi, ktorý kráčal pomaly, hľadajúc miesto pre svoje kopýtka... Ako keby bol vedel, že ty si tam... a že spíš posledný spánok v kolíske môjho lona. Bolo veľmi chladno... Ale vo mne bol oheň. Cítila som ťa, ako prichádzaš... Prichádzaš? Mohol by si povedať: 'Bol som tam, mamka, už deväť mesiacov.' Hej. Ale teraz to bolo, akoby si prichádzal z nebies. Nebesia sa skláňali, skláňali sa nado mňa a ja som videla ich žiarivý jas... Videla som Božstvo plápolať od radosti z tvojho blížiaceho sa narodenia, a ten oheň ma prenikal, spaľoval ma, odťahoval ma... od všetkého... Chlad... vietor... zástupy... to všetko bolo nič! Videla som Boha... Občas sa mi s námahou podarilo priviesť svojho ducha späť na zem a usmiala som sa na Jozefa, ktorý sa pre chlad a námahu o mňa bál a ktorý viedol somárika zo strachu, aby sa nepotkol. A mňa zabalil do prikrývky v obave, aby som neprechladla... No nemohlo sa stať nič. Necítila som nárazy na ceste. Zdalo sa mi, že kráčam po hviezdnej ceste, medzi bielymi oblakmi, podopieraná anjelmi... A usmievala som sa... najprv na teba... Pozerala som sa na teba cez bariéru tela, ako spíš so zaťatými pästičkami vo svojej postieľke zo živých ruží, môj ľaliový púčik... Potom som sa usmievala na svojho zroneného manžela, aby som ho povzbudila... Potom na ľudí, ktorí nevedeli, že už dýchajú vo vánku Spasiteľa...
     Zastavili sme sa pri Ráchelinej hrobke, aby sme na chvíľu dožičili odpočinok somárikovi a zajedli si kúsok chleba a zopár olív, naše zásoby chudobných ľudí. Ja som však nebola hladná. Nemohla som byť hladná. Živila ma moja radosť... Znova sme sa vydali na cestu... Poďte. Ukážem vám, kde sme stretli pastiera... Nebojte sa, že sa pomýlim. Znova prežívam ten čas a nachádzam každé miesto, lebo vidím všetko prostredníctvom silného anjelského svetla. Možno je tu znova zástup anjelov, ktorých naše telo nevidí, no ich žiarivú bielobu vidia naše duše, a všetko sa odhaľuje a všetko je vyznačené. Oni sa nemôžu mýliť a vedú ma... na moju i vašu radosť. Aha, z tamtoho poľa na toto prechádzal Eliáš so svojimi ovcami a Jozef ho poprosil o mlieko pre mňa. A tam, na tej lúke, sme sa zastavili, kým on dojil teplé a výživné mlieko a dával Jozefovi rady. Poďte, poďte... Aha, tu je chodník v poslednej dolinke pred Betlehemom. Išli sme cez ňu, lebo hlavná cesta v blízkosti mesta bola preplnená ľuďmi a povozmi...
     Pozrite, tam je Betlehem! Ó, drahý Betlehem! Drahá zem mojich otcov, ktorá si mi dala prvý bozk môjho Syna! Otvorila si sa, dobrá a voňavá ako chlieb, od ktorého máš meno,* aby si dala pravý Chlieb svetu umierajúcemu od hladu! Objala si ma, ty, v ktorej zostala Ráchelina materinská láska, ako matka, svätá zem Dávidovho Betlehema, prvý chrám Spasiteľa, rannej Hviezde zrodenej z Jakuba, aby celému ľudstvu ukázala cestu do nebies! Hľaďte, aký krásny je Betlehem teraz na jar! Ale aj vtedy bol krásny, hoci polia a vinice boli holé! Jemný závoj srieňa sa trblietal na holých vetvách, ktoré akoby boli pokryté diamantovým popraškom a zahalené nehmatateľným rajským závojom. V každom dome sa dymilo z komína pred blížiacou sa večerou a dym vystupoval z terasy na terasu až tu po okraj a spôsobil, že aj mesto bolo zahalené...