Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

211. Návrat do Hebronu. Reč a zázraky v záhrade domu Jána Krstiteľa

     7. júl 1945
     Všetci sedia v kruhu v lesíku pri Hebrone a jedia a rozprávajú sa.
     Judáš, ktorý má teraz istotu, že Mária pôjde k jeho matke, nadobudol najlepšie duševné rozpoloženie a usiluje sa vymazať spomienku na svoju mrzutosť tisíckou zdvorilostí voči svojim spoločníkom a ženám. Zrejme on bol na nákupe v obci a rozpráva, že sa od minulého roka veľmi zmenila: „Správa o Ježišovom kázaní a zázrakoch prišla až sem. A ľudia začali uvažovať o mnohých veciach. Vieš, Učiteľ, že tu, v týchto končinách, má aj Doras svoj majetok? A tiež Chúzova žena má tu, v týchto vrchoch, pozemky a svoj vlastný hrad, ktorý dostala ako veno. Vidno, že trocha ona, trocha Dorasovi roľníci pripravovali pôdu, pretože musí tu byť niekto z jeho ľudí z Ezdrelonskej roviny. Doras im prikázal mlčať. Ale oni...! Myslím, že oni by nemlčali, ani keby ich mučili. Vieš, že smrť starého farizeja prekvapila? A vynikajúce zdravie Jany, ktorá sem prišla pred Veľkou nocou. Ó! A potom poslúžil ti aj milenec Aglae. Vieš, že utiekla krátko potom, čo sme tadiaľ prechádzali? A on sa vyzúril na mnohých nevinných, aby sa pomstil. Takže ľudia ťa vnímajú ako pomstiteľa utláčaných a teraz túžia po tebe. Chcem povedať tí lepší..."
     „Pomstiteľ utláčaných! Vskutku ním som. Ale nadprirodzeným spôsobom. Nikto z tých, ktorí ma vidia so žezlom a sekerou v ruke ako kráľa a sudcu podľa ducha zeme, nevidí správne. Ale ja som naozaj prišiel preto, aby som oslobodil z útlaku. Z útlaku hriechu, ktorý je najťažší, z chorôb, zo skľúčenosti, z nevedomosti a zo sebectva. Mnohí sa naučia, že nie je správne, aby tí, ktorých osud vyniesol hore, utláčali druhých. Miesto toho majú svoje vysoké postavenie využiť na to, aby pozdvihli tých, ktorí sú dolu."
     „Lazár to robí aj Jana. Ale sú dvaja proti stovkám...," povie zarmútene Filip.
     „Rieky nie sú také široké pri prameni, ako sú v ústí. Zopár kvapiek, pásik vody, ale potom... Sú rieky, ktoré pri ústí vyzerajú ako moria."
     „Níl, však?! Tvoja matka mi rozprávala, ako ste išli do Egypta. Vždy mi hovorila: 'More, ver, zelenomodré more. Vidieť ho rozvodnený je ako sen!' A rozprávala mi o rastlinách, ktoré akoby vystupovali z vody, a potom o všetkej tej zeleni, ktorá akoby rástla z vody, keď ustúpila...," hovorí Mária Alfejova.
     „Nuž, hovorím vám: Ako je Níl pri svojom prameni tenký pramienok vody a potom zmohutnie na obra, tak zatiaľ i pramienok veľkodušných ľudí, ktorí sa zohýnajú s láskou a z lásky k najmenším, sa stane neskôr veľkým. Teraz Jana, Lazár, Marta a potom toľkí a toľkí!" Zdá sa, že Ježiš vidí všetkých, čo budú milosrdní k bratom, a usmieva sa ponorený do svojho videnia.
     Judáš sa zdôverí, že predstavený synagógy chcel ísť s ním, ale že on sa neodvážil rozhodnúť sám: „Pamätáš si, Ján, ako nás vyhnal minulého roku?"*

*(Pozri v 77. kapitole.)

     „Pamätám si to... Ale povedzme to Učiteľovi."
     A keď sa Ježiša na to spýtajú, odpovie, že pôjdu do Hebronu. Ak ich budú chcieť, zavolajú ich a zastavia sa. Ak nie, prejdú bez zastavenia. „Tak uvidíme aj Krstiteľov dom. Čí je teraz?"
     „Toho, kto ho chce, myslím. Šammaj odišiel preč a už sa nevrátil. Vzal so sebou aj sluhov a nábytok. Obyvatelia zbúrali múr plota, aby sa pomstili za jeho svojvoľné a násilné správanie, a dom patrí všetkým. Aspoň záhrada. Schádzajú sa tam, aby si uctili svojho Krstiteľa. Hovorí sa, že Šammaja zavraždili. Neviem prečo... zdá sa, že kvôli ženám..."
     „Určite to budú nejaké špinavé intrigy z dvora...!" zamrmle popod fúzy Natanael.
     Vstanú a idú do Hebronu ku Krstiteľovmu domu. Cestou vidia občanov v uzavretej skupine, ktorí prichádzajú trochu neistí, zvedaví a rozpačití. Ale Ježiš ich pozdraví s úsmevom. Povzbudí ich to, uvoľnia sa a zo skupiny prichádza dopredu neprívetivý predstavený synagógy, ten istý, čo minulý rok.
     „Pokoj tebe!" pozdraví ihneď Ježiš. „Dovolíš nám, aby sme sa zastavili v tvojom meste? Som tu so všetkými svojimi milovanými učeníkmi a s matkami niektorých z nich."
     „Učiteľ, ale ty sa nehneváš na nás, na mňa?"
     „Hnev? Ten nepoznám, ani neviem, prečo by som ho mal mať."
     „Vlani som ťa urazil..."
     „Urazil si nepoznaného, domnievajúc sa, že máš právo tak konať. Potom si pochopil a mrzelo ťa, že si sa tak zachoval. Ale to je minulosť. A tak ako ľútosť ruší hriech, tak prítomnosť ruší minulosť. Teraz už nie som pre teba neznámy. Čo teda cítiš ku mne?"
     „Úctu, Pane. Pocit... túžby..."
     „Túžby? Čo chceš odo mňa?"
     „Poznať ťa viac ako ťa poznám."
     „Ako? Akým spôsobom?"
     „Skrze tvoje slová a tvoje skutky. Dostala sa sem zvesť o tebe, o tvojom učení, o tvojej moci, a hovorilo sa, že si sa podieľal na oslobodení Krstiteľa. Teda si ho nemal v nenávisti a neusiloval si sa vytlačiť nášho Jána...! On sám nepoprel, že vďaka tebe opäť uzrel údolie svätého Jordánu. Boli sme za ním, rozprávali sme sa s ním o tebe a on nám povedal: 'Neviete, koho ste odmietli. Mal by som vám zlorečiť, ale odpúšťam vám, pretože on ma naučil odpúšťať a byť miernym. Ak však nechcete byť kliatbou Pánovi a mne, jeho sluhovi, milujte Mesiáša. A nemajte pochybnosti. Svedectvo o ňom je toto: Duch pokoja, dokonalá láska, najvyššia múdrosť presahujúca akúkoľvek inú, nebeské učenie, absolútna miernosť, moc nad všetkým, absolútna pokora, anjelská čistota. Nemôžete sa pomýliť. Keď budete vdychovať pokoj pri človeku, ktorý o sebe hovorí, že je Mesiáš, keď sa budete napájať láskou, láskou, ktorá z neho vyžaruje, keď vyjdete zo svojich temnôt do Svetla, keď uvidíte, že sa hriešnici vykupujú a telá uzdravujú, potom povedzte: »To je naozaj Boží Baránok!«' Vieme, že to o tvojich dielach rozpráva náš Ján. A preto nám odpusť, miluj nás, daj nám to, čo svet od teba očakáva."
     „Som tu preto. Prichádzam z veľkej diaľky, aby som dal aj Jánovmu mestu to, čo dávam každému miestu, ktoré ma prijme. Povedzte, čo si želáte odo mňa?"
     „Máme aj chorých a sme nevedomí. Sme nevzdelaní najmä v tom, čo je láska a dobrota. Ján vo svojej nesmiernej láske k Bohu má železnú ruku a ohnivé slovo a chce zohnúť všetkých, ako obor ohýna steblo trávy. Mnohí upadajú do skľúčenosti, pretože človek je väčšmi hriešnik než svätý. Je ťažké byť svätými! Ty... hovorí sa, že neohýnaš, ale dvíhaš, že nevypaľuješ rany, ale vkladáš do nich balzam, že nezdrvíš, ale pohladíš. Vie sa, že máš otcovský vzťah k hriešnikom a že máš moc nad chorobami, nech sú akékoľvek, aj – a predovšetkým – nad chorobami srdca. Naši rabíni to už nevedia robiť."
     „Priveďte mi svojich chorých a potom sa zhromaždite v tejto opustenej záhrade znesvätenej hriechom po tom, čo bola chrámom pre milosť, ktorá tam prebývala."
     Hebrončania sa rozletia všetkými smermi ako lastovičky a zostane predstavený synagógy, ktorý vchádza s Ježišom a učeníkmi za ohradu záhrady, odoberajúc sa do tieňa pergoly prepletenej divo rastúcimi ružami a viničom. Hebrončania sa poponáhľali s návratom. A je s nimi i jeden ochrnutý na nosidlách, slepá dievčina, jeden nemý a dvaja neviem s akou chorobou, ktorých privedú podopierajúc ich.
     „Pokoj tebe," pozdraví Ježiš každého chorého, ktorý prichádza. A potom tá láskavá otázka: „Čo chcete, aby som vám urobil?" Nasleduje zbor bedákania týchto nešťastníkov, v ktorom každý chce vyrozprávať svoj príbeh.
     Ježiš vstane a pristúpi k nemému, ktorému namočí pery slinami a povie veľké slovo: „Otvor sa!" A rovnako povie, keď zrastené viečka slepej potrie poslineným prstom. Potom podá ruku ochrnutému a povie mu: „Vstaň!" Napokon vloží ruky na dvoch chorých so slovami: „Uzdravte sa v mene Pánovom!"
     A nemý, ktorý predtým brblal, povie zreteľne: „Mamka!" Mladá dievčina žmurká na svetle s rozlepenými viečkami, rukami si ich chráni pred neznámym slnkom a plače a sa smeje a znova sa pozerá, prižmurujúc oči, pretože nie je zvyknutá na svetlo, konáre, zem, ľudí, najmä na Ježiša. Ochrnutý s istotou zíde z nosidiel a jeho súcitní nosiči ich zdvíhajú prázdne, aby aj tí, čo sú ďalej, pochopili, že mu bola udelená milosť, kým dvaja chorí plačú od radosti a kľakajú si, aby si uctili svojho Spasiteľa. Zástup búrlivo prevoláva na slávu.
     Tomáš, stojaci vedľa Judáša, hľadí na neho tak naliehavo a s takým jasným výrazom, že Judáš mu odpovie: „Bol som hlúpy, odpusť."
     Keď výkriky ustanú, Ježiš začne hovoriť.
     „'Pán povedal Jozuemu: »Povedz Izraelovým synom: Určite si mestá útočišťa, o ktorých som vám hovoril prostredníctvom Mojžiša, aby tam mohol utiecť vrah, ktorý zabil niekoho omylom, nevedomky, aby vám boli útočišťami pred pomstiteľmi krvi«' A Hebron je jedným z nich. Ďalej je povedané: 'Starší mesta nevydajú nevinného tomu, kto ho hľadá, aby ho zabil, ale ho pustia k sebe do mesta a vykážu mu miesto, aby mohol u nich bývať. A tam zostane až do súdu a až do smrti veľkňaza, ktorý bude v tom čase. Potom sa môže vrah vrátiť do svojho mesta, do svojho domu.'
     V tomto zákone* sa už zjavuje a prikazuje milosrdná láska k blížnemu. Tento zákon ustanovil Boh, pretože nie je dovolené odsúdiť bez vypočutia obvineného, ani nie je dovolené zabiť v návale hnevu. To isté možno povedať aj o morálnych zločinoch a obvineniach. Nie je dovolené obviňovať, ak sa prípad nepozná, ani súdiť bez vypočutia obvineného. Ale dnes sa k obvineniam a odsúdeniam za bežné alebo za domnelé viny pripája nová séria – obvinenia proti tým, ktorí prichádzajú v mene Božom. Opakovali sa po stáročia proti prorokom, teraz sa znova opakujú proti Kristovmu predchodcovi a proti Kristovi.