Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

200. Aglae a vôňa jej radosti zo záchrany

     25. jún 1945
     Ježiš sa vracia sám do Horlivcovho domu. Stmieva sa. Večer je pokojný a tichý po toľkom slnku. Ježiš podíde ku kuchynským dverám, pozdraví a potom vyjde meditovať do hornej izby, ktorá je už pripravená na večeru.
     Nevyzerá veľmi veselý. Často vzdychá a chodí hore-dolu po miestnosti. Zavše uprie pohľad na okolité polia, ktoré vidieť cez mnohé dvere tejto rozľahlej miestnosti v tvare kvádra. Vyjde sa poprechádzať aj na terasu, obíde okolo domu a pristaví sa na zadnej strane pozerajúc sa na Jána z Endoru, ktorý ochotne naberá vodu pri studni a podáva ju upachtenej Salome. Hľadí, potrasie hlavou, vzdychne.
     Sila jeho pohľadu pritiahne Jána, ktorý sa obráti a pozrie sa na neho so slovami: „Učiteľ, potrebuješ ma?"
     „Nie, len som sa na teba pozeral."
     „Ján je dobrý. Pomáha mi," vraví Salome.
     „Aj za túto pomoc mu Boh vynahradí."
     Po týchto slovách sa Ježiš vráti do miestnosti a sadne si. Tak veľmi sa zahĺbi, že si ani nevšimne hlasnú vravu a zvuk mnohých krokov vo vstupnej chodbe a potom ľahký krok nôh, vystupujúcich po vonkajšom schodišti a blížiacich sa k miestnosti. Len keď ho Mária zavolá, zodvihne hlavu.
     „Synu, Zuzana s rodinou prišla do Jeruzalema a hneď mi aj priviedla Aglae. Chceš ju vypočuť, kým sme sami?"
     „Áno, matka. Ihneď. A nech nejde sem hore nikto, kým nebude po všetkom. Dúfam, že ukončíme rozhovor do návratu ostatných. Ale prosím ťa, dozri, aby nikto... nebol indiskrétne zvedavý... a zvlášť pokiaľ ide o Judáša."
     „Starostlivo na to dozriem..."
     Mária vyjde a po chvíli sa vráti držiac Aglae za ruku. Už nie je zahalená do svojho širokého sivého plášťa a závoja prehodeného vpredu cez tvár. Už nemá obuté sandále na vysokom podpätku so zdobenými prackami a šnúrkami, ako mala predtým, ale všetko má také ako Židovka. Aj nízke a rovné sandále, veľmi jednoduché, ako má Mária, aj tmavomodré šaty, na ktorých má prehodený plášť, aj biely závoj, ktorý má tak, ako ho nosia obyčajné Židovky z ľudu, čiže jednoducho na hlave s jedným okrajom prehodeným na plecia, takže jej čiastočne zakrýva tvár. Bežné šaty, aké majú takmer všetky ženy, a to, že prišla so skupinkou Galilejčanov, Aglae pomohlo, aby ju nespoznali.
     Vchádza so sklonenou hlavou, červenajúc sa pri každom kroku, ktorý urobí, a myslím si, že keby ju Mária neťahala nežne k Ježišovi, bola by si kľakla už na prahu.
     „Tu je, Synu, tá, ktorá ťa už tak dlho hľadá. Vypočuj ju," vraví Mária, keď zastane pri Ježišovi, a potom sa vzdiali, stiahne závesy na roztvorených dverách a zavrie tie dvere, ktoré sú najbližšie ku schodišťu.
     Aglae si zloží vak, ktorý mala na chrbte, a potom si pokľakne k Ježišovým nohám, pričom prepukne vo veľký plač. Skĺzne až na zem a plače s hlavou opretou o ramená skrížené na zemi.
     „Neplač tak. Teraz už nie je na to čas. Plakať si mala, keď si Boha nenávidela. Nie teraz, keď ho miluješ a si ním milovaná."
     Ale Aglae plače ďalej...
     „Neveríš, že je to tak?"
     Jej hlas si razí cestu medzi vzlykmi: „Ja ho milujem, to je pravda, ako viem, ako dokážem... Ale aj keď viem a verím, že Boh je dobrota, neodvážim sa dúfať, že ma miluje. Bola som príliš hriešna... Bude ma milovať, azda, jedného dňa... Ale musím ešte veľa plakať... Zatiaľ som sama vo svojej láske. Úplne sama... Nie je to zúfalá osamelosť uplynulých rokov. Je to osamelosť plná túžby po Bohu, a preto už nie je beznádejná..., ale taká smutná, taká smutná..."
     „Aglae, ako ešte málo poznáš Pána! Táto túžba po ňom je pre teba dôkazom, že Boh odpovedá na tvoju lásku, že je tvojím priateľom, že ťa volá, že ťa pozýva, že ťa chce. Boh nemôže zostať ľahostajný k túžbe stvorenej bytosti, pretože túžbu v tomto srdci zapálil on, Stvoriteľ a Pán všetkého stvorenstva. Zapálil ju on, lebo dušu, ktorá po ňom teraz túži, miloval výnimočnou láskou. Božia túžba vždy predchádza túžbu stvorenia, pretože on je najdokonalejší, a preto jeho láska je omnoho starostlivejšia a vrúcnejšia než láska stvorenia."
     „Ale ako, ako môže Boh milovať moje bahno?"
     „Nesnaž sa to pochopiť svojím rozumom. On je priepasť milosrdenstva, ktorú ľudský rozum nemôže pochopiť. Tam však, kde ľudský rozum nemôže chápať, tam chápe inteligencia lásky, láska ducha. Duch chápe a vniká s istotou do tajomstva, ktorým je Boh, a do tajomstva vzťahov duše s Bohom. Vniká, hovorím ti to. Vniká, pretože Boh to chce."
     „Ó, Spasiteľ môj! Už je mi naozaj odpustené? Som už skutočne milovaná? Mám tomu uveriť?"
     „Oklamal som ťa azda niekedy?"
     „Ó, nie, Pane! Všetko, čo si mi povedal v Hebrone*, sa potvrdilo. Zachránil si ma, ako to vyjadruje aj tvoje meno. Ty si ma hľadal, úbohú stratenú dušu. Ty si dal život tejto mojej duši, ktorú som nosila mŕtvu v sebe. Ty si mi povedal, že ak ťa budem hľadať, nájdem ťa. A bola to pravda. Ty si mi povedal, že si všade tam, kde človek potrebuje lekára a lieky. A je to pravda. Všetko, všetko, čo si povedal úbohej Aglae, od slov oného júnového rána až po ďalšie slová na Krásnej Vode..."