Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

213. Ježišovo proroctvo v Kariote a začiatok apoštolského ohlasovania

     9. júl 1945
     Vnútrajšok synagógy v Kariote. To isté miesto, kde vystreli na zem Šavla,* ktorý zomrel, keď uvidel budúcu slávu Krista. A na tomto mieste v zovretej skupine, z ktorej sa vynímajú Ježiš a Judáš, dvaja najvyšší – obom žiaria tváre, jednému z lásky, druhému od radosti, že jeho mesto je stále verné Učiteľovi a že si robí česť tým, že ho veľkolepo uctieva –, sú významné osobnosti Kariotu a potom, ďalej od Ježiša, obyvatelia natlačení ako semená vo vreci. Synagóga je taká plná, že sa sotva dá dýchať napriek tomu, že dvere sú otvorené. A výsledkom toho, že všetci chcú Učiteľovi prejaviť úctu a počúvať ho, je taký zmätok a hluk, že nič nepočuť.

*(Pozri 78. kapitolu.)

     Ježiš to znáša a mlčí. Ostatní sú však nespokojní, gestikulujú a vykrikujú: „Ticho!" No ich výkriky sa v tom hurhaji strácajú ako osamelý výkrik na pláži za búrky.
     Judáš neváha. Vylezie na vysokú lavicu a zahrkoce lampami, ktoré visia ako strapce jedna vedľa druhej. Dutý kov zazvoní a reťaze sa pri vzájomných nárazoch rozozvučia ako hudobné nástroje. Ľudia stíchnu a napokon možno počuť Ježiša hovoriť.
     Predstavenému synagógy povie: „Podaj mi z tej police desiaty zvitok." Keď mu ho podá, Ježiš ho rozvinie a vráti ho predstavenému so slovami: „Prečítaj 4. kapitolu príbehu z Druhej knihy Machabejcov."
     Predstavený poslušne číta. A udalosti Oniáša, Jasonove omyly a Menelausove zrady a krádeže sa takto premietajú v mysliach prítomných. Kapitola sa skončila. Predstavený hľadí na Ježiša, ktorý pozorne načúval.
     Ježiš pokynie, že stačí, a potom sa obráti k ľudu: „V meste môjho najdrahšieho učeníka nebudem hovoriť slová, ktorými zvyčajne vyučujem. Pobudnem tu niekoľko dní a chcem, aby to bol on, ktorý vám ich povie. Pretože chcem, aby sa odtiaľto začalo priame spojenie, trvalé spojenie medzi apoštolmi a ľudom. Takto bolo rozhodnuté v hornej Galilei a v nej aj prvýkrát úspešne zažiarilo. Ale pokora mojich učeníkov spôsobila, že sa stiahli do úzadia, lebo sa boja, že to nevedia a že by sa zmocnili môjho miesta. Nie. Musia to robiť, budú to robiť dobre a pomôžu svojmu Učiteľovi. A preto tu, spojac v jednej láske galilejsko-fenické hranice s najjužnejšími judejskými krajmi, hraničiacimi s krajinami slnka a piesku, tu musí začať pravé apoštolské ohlasovanie. Pretože Učiteľ už nestačí na potreby zástupov. A pretože je správne, aby mladé orly zanechali hniezdo a vzlietli na prvé lety, kým je slnko ešte s nimi a jeho mohutné krídlo ich drží.
     A preto po tieto dni budem vaším priateľom a vašou potechou. Oni budú slovom a pôjdu rozsievať semeno, ktoré som im dal. A preto nebudem hovoriť slová, ako keď učím na verejnosti, ale dám vám niečo výsadné. Proroctvo. Prosím vás, aby ste si ho zapamätali do budúcna, keď najstrašnejšia udalosť ľudstva zatieni slnko a v temnotách môžu byť srdcia uvedené k mylnému usudzovaniu. Nechcem, aby ste boli vovedení do omylu, vy, ktorí ste od prvej chvíle boli ku mne dobrí. Nechcem, aby svet mohol hovoriť: 'Kariot bol ku Kristovi nepriateľský.' Ja som spravodlivý. Nemôžem dovoliť, aby vás kritika, nenávistná alebo do mňa zamilovaná, každá poháňaná svojimi citmi, mohla obviniť z previnení voči mne. Ako nemožno očakávať, že v početnej rodine budú všetky deti rovnako sväté, tak to nemožno očakávať v husto obývanom meste. Ale bola by to veľká neláska, keby sme kvôli jednému zlému dieťaťu či jednému nedobrému občanovi povedali: 'Celá rodina či celé mesto je prekliate.'
     Počúvajte teda, spomeňte si potom a vždy buďte verní. A ako ja vás milujem tak veľmi, že vás chcem obrániť pred nespravodlivým obvinením, tak aj vy sa naučte milovať nevinných. Vždy. Nech ide o kohokoľvek. Nech je ich príbuzenstvo s vinníkom akékoľvek.
     Teraz počúvajte. Príde čas, keď v Izraeli budú udavači pokladu a vlasti, ktorí v nádeji, že si z cudzincov urobia priateľov, budú hovoriť zle o pravom veľkňazovi a budú ho obviňovať zo spojenectva s nepriateľmi Izraela a zo zlých skutkov voči Božím deťom. Na dosiahnutie svojho cieľa budú schopní dopustiť sa zločinov a zo zodpovednosti za ne obvinia nevinného. A príde čas v Izraeli, keď ešte väčšmi ako za čias Oniáša, jeden ničomník, intrigujúci, aby sa stal veľkňazom, pôjde k mocným v Izraeli a podplatí ich ešte ničomnejším zlatom klamlivých slov, a tak prekrúti pravdu faktov. Nebude hovoriť proti hriechu, ale naopak, sledujúc svoje hanebné ciele bude sa usilovať zo všetkých síl narušiť obyčaje, aby sa tak ľahšie zmocnil duší zbavených priateľstva s Bohom – to všetko preto, aby dosiahol svoj cieľ. A podarí sa mu to! Ó, určite! Pretože ak aj nie sú v tom istom príbytku na vrchu Morja telocvične bezbožného Jasona, v skutočnosti ony sú v srdciach obyvateľov vrchu, ktorí pre výhody sú ochotní predať to, čo má omnoho väčšiu hodnotu ako kus pozemku, to znamená svoje vlastné svedomie. Ovocie starého omylu sa vidí teraz. Kto má oči na videnie, vidí to, čo sa deje tam, kde by mala byť láska, čistota, spravodlivosť, dobrota, svätá a hlboká nábožnosť. Ale ak už toto ovocie spôsobuje chvenie, potom ovocie zrodené z ich semena nebude len predmetom chvenia, ale Božieho prekliatia.
     Tak tu je to skutočné proroctvo! Veru, hovorím vám, že ten človek, ktorý dosiahol postavenie a dôveru skrze dlhú a falošnú hru, on za peniaze vydá do rúk nepriateľov Veľkňaza, opravdivého Kňaza. Podvedie ho ubezpečením o láske, katom ho označí symbolom lásky a bez ohľadu na spravodlivosť ho zabijú.
     Aké obvinenia vznesú proti Kristovi – pretože hovorím o sebe –, aby ospravedlnili právo zabiť ho? Aký údel stihne tých, čo to vykonajú? Údel okamžitej hroznej spravodlivosti. Nie údel jednotlivca, ale kolektívny údel pre spolupáchateľov zradcu. Údel vzdialenejší a ešte hroznejší než ten údel človeka, ktorého výčitky doženú, aby korunoval svojho diabolského ducha spáchaním posledného zločinu proti sebe samému. Pretože ten človek zomrie v okamihu. Ten posledný trest bude dlhý a hrozný. Nájdite ho vo vetách: 'Nato v ňom vzkypel hnev a hneď dal strhnúť z Andronika purpur, a na mieste, kde sa dopustil zločinu na Oniášovi, dal ho zabiť.'* Áno, kňazská vrstva bude zasiahnutá nielen v tých, ktorí to vykonali, ale aj v synoch. A údel masy ľudu, podieľajúcej sa na zločine, si prečítajte v týchto slovách: 'Hlas tejto krvi hlasno volá zo zeme ku mne. Buď teraz ty prekliaty...'** A Boh ich povie celému ľudu, ktorý si nevedel ustrážiť dar neba. Lebo hoci je pravda, že som prišiel, aby som vykúpil, beda tým, ktorí budú vrahovia, a nie vykúpení v tomto ľude, ktorý dostáva moje slovo ako prvé vykúpenie!

*(Porov. 2 Mach 4, ako bolo povedané na začiatku kapitoly.)
**(Porov. Gn 4, 10-11.)

     Dohovoril som. Zapamätajte si to. A keď budete počuť hovoriť, že som zločinec, povedzte: 'Nie. On to povedal. Toto je znamenie, ktoré sa plní, a on je obeta zabitá za hriechy sveta...'"
     Synagóga sa vyprázdňuje a všetci gestikulujú a rozprávajú o proroctve a o úcte, ktorú Ježiš má k Judášovi. Obyvatelia Kariotu jasajú nad poctou, ktorú im preukázal Mesiáš, keď si vyvolil mesto jedného apoštola, a to priamo apoštola z Kariotu, za začiatok apoštolského učenia, ako aj za dar proroctva. Aj keď je proroctvo smutné, je to veľká česť, že ho dostali spolu so slovami lásky, ktoré mu predchádzali...
     V synagóge zostane len Ježiš a skupina apoštolov. Vlastne prejdú do záhradky, ktorá je medzi synagógou a domom predstaveného synagógy. Judáš si sadol a plače.
     „Prečo plačeš? Nevidím dôvod...," vraví Júda.
     „Ale pozri. Takmer aj ja by som to urobil ako on. Počuli ste? Teraz treba, aby sme hovorili my...," povie Peter.
     „Ale trochu sme to už skúsili na vrchu. Budeme to robiť stále lepšie. Ty a Ján ste to vedeli hneď," vraví Jakub Zebedejov na povzbudenie.
     „Horšie je to so mnou..., ale Boh mi pomôže. Pravda, Učiteľ?" spýta sa Ondrej.
     Ježiš si prezerá zvitky, ktoré si priniesol so sebou, obráti sa a povie: „Čo si povedal?"
     „Že Boh mi pomôže, keď budem musieť hovoriť. Budem sa usilovať zopakovať tvoje slová najlepšie ako viem. Ale môj brat sa bojí a Judáš plače."
     „Plačeš? Prečo?" spýta sa Ježiš.
     „Pretože som skutočne zhrešil. Ondrej a Tomáš to môžu povedať. Ja som ťa ohováral, a ty ma žehnáš a označíš ma za milovaného učeníka a chceš, aby som učil tu... Aká to láska...!"
     „Ale nevedel si, že ťa milujem?"
     „Áno. Ale... Ďakujem ti, Učiteľ. Už nebudem nikdy šomrať, lebo naozaj ja som temnota a ty si svetlo."
     Vracia sa predstavený synagógy, pozýva ich do svojho domu a cestou hovorí: „Myslím na tvoje slová. Ak som správne pochopil, prorokoval si, že ako si našiel v Kariote milovaného učeníka, nášho Judáša Šimonovho, nájdeš tu aj jedného nehodného. A to ma zarmucuje. Našťastie, náš Judáš vynahradí toho druhého..."
     „Celou svojou bytosťou," povie Judáš, ktorý sa vzchopil.
     Ježiš mlčí, pozerá sa na svojich spoločníkov a potom roztvorí náručie, akoby týmto gestom chcel povedať: „Je to tak."