Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

181. Podobenstvo o pšenici a kúkoli

     8. jún 1945
     Jasné svitanie zdobí perlami jazero a zahaľuje vrchy hmlou ľahučkou sťa mušelínový závoj, pod ktorým sa olivovníky, orechy, domy i pozadie obcí pri jazere zdajú jemnejšie. Loďky smerujúce do Kafarnauma sa kĺžu po hladine pokojne a ticho. Ale Peter zrazu skrúti kormidlo tak prudko, že loďka sa nakloní na jednu stranu.
     „Čo robíš?" spýta sa Ondrej.
     „Je tam loďka jedného čudáka. Teraz vyplávala z Kafarnauma. Mám dobré oči a od včera aj čuch poľovníckeho psa. Nechcem, aby nás videli. Vrátim sa k rieke. Pôjdeme pešo."
     Aj druhá loďka urobila rovnaký manéver, ale Jakub, ktorý drží kormidlo, sa spýta Petra: „Prečo to robíš?"
     „Poviem ti to. Poď za mnou."
     Ježiš, sediaci na korme, sa preberie, keď sú takmer na úrovni Jordánu. „Ale čo to robíš, Šimon?" spýta sa.
     „Vystúpime tu. Potuluje sa tu nejaký šakal. Dnes nemôžeme ísť do Kafarnauma. Najprv pôjdem ja a trocha sa povyzvedám. Ja so Šimonom a Natanaelom. Tri dôstojné osoby proti trom nedôstojným... ak len tých nedôstojných nebude viac."
     „Nemôžeš teraz všade vidieť nástrahy! Nie je tamto loďka farizeja Šimona?"
     „Je to presne jeho."
     „On nebol pri Jánovom zajatí."
     „Nič o tom neviem."
     „Vždy je úctivý voči mne."
     „Nič o tom neviem."
     „Pripadáš mi zbabelý."
     „Nič o tom neviem."
     Hoci Ježiš vôbec nemá chuť smiať sa, musí sa usmiať pre svätú zaťatosť Petra.
     „Ale do Kafarnauma aj tak budeme musieť ísť. Ak nie dnes, neskôr..."
     „Povedal som ti, že najskôr zájdem ja a zistím a... ak bude treba... urobím aj toto... bude treba prehltnúť trpké sústo..., ale urobím to z lásky k tebe... Pôjdem... pôjdem za stotníkom požiadať o ochranu..."
     „Ale nie! To netreba!"
     Loďka pristane na malej opustenej pláži oproti Betsaide. Všetci vystúpia.
     „Poďte vy dvaja. Poď aj ty, Filip. Vy, mladí, zostaňte tu. Prídeme skoro."
     Nový učeník Eliáš poprosí: „Poď do môjho domu, Učiteľ. Bol by som taký šťastný, keby som ti poskytol pohostinstvo..."
     „Idem. Šimon, príď za mnou do Eliášovho domu. Zbohom, Šimon. Choď. Ale buď dobrý, rozumný a milosrdný. Poď, nech ťa pobozkám a požehnám."
     Peter neubezpečuje, že bude dobrý, trpezlivý a milosrdný. Mlčí a vymení si bozk so svojím Učiteľom. Aj Horlivec, Bartolomej a Filip sa pobozkajú s Učiteľom na rozlúčku a dve skupinky sa oddelia a idú opačnými smermi.
     Vchádzajú do Korozainu, keď svitanie už prešlo do plného dňa. Niet ani stebielka, ktoré by sa netrblietalo drahokamom rosy. Zôkol-vôkol spievajú vtáky. Vzduch je čistý a svieži, akoby v ňom bolo cítiť vôňu mlieka, a to skôr bylinného než živočíšneho. Vôňu obilia, ktoré sa utvára do klasov, mandľovníkov obťažkaných plodmi... vôňa, ktorú som cítila za chladných rán na žírnych poliach Pádskej nížiny.
     Čoskoro dôjdu k Eliášovmu domu. Mnohí obyvatelia Korozainu už vedia, že prišiel Učiteľ. A práve keď Ježiš vstupuje na prah domu, pribehne nejaká matka kričiac: „Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nad mojou dcérkou!" V náručí nesie asi desaťročné dievčatko bledé sťa vosk a celkom vychudnuté. Viac než bledé je žltkasté.
     „Čo je tvojej dcére?"
     „Má horúčky. Dostala ich, keď pásla pri Jordáne. Lebo sme pastiermi jedného boháča. Otec ma dal zavolať k chorému dievčaťu. On sa teraz vrátil do hôr. Ale ty vieš, že s touto chorobou nemôžeme ísť do vysoko položených miest. Ako tu môžem zostať? Pán mi až doteraz dovolil zostať tu. No ja som pri vlne a pri mláďatách. Nastáva rušná sezóna pre nás, pastierov. Prepustia nás alebo rozdelia, ak zostanem. No ak pôjdem na Hermon, dcéra mi zomrie."
     „Máš vieru, že to môžem?"
     „Rozprávala som sa s Danielom, Elizejovým pastierom. Povedal mi: 'Naše Dieťa vylieči každú chorobu. Choď za Mesiášom.' S dievčatkom v náručí som prišla až spoza Meromského jazera, aby som ťa vyhľadala. Stále by som išla, kým by som ťa nenašla..."
     „Už nechoď inde, len sa vráť domov, k pokojnej práci. Tvoja dcéra je uzdravená, pretože to chcem. Choď v pokoji."
     Žena sa pozerá na dcérku a hľadí na Ježiša. Azda dúfa, že uvidí, ako dievčatko ihneď zmocnie a dostane ružovú farbu. Aj dievčatko doširoka roztvorí svoje unavené oči, ktoré malo predtým zavreté, uprie ich na Ježišovu tvár a usmeje sa.
     „Neboj sa, žena. Neklamem ťa. Horúčka natrvalo zmizla. Bude sa zotavovať zo dňa na deň. Nechaj ju ísť. Už sa nebude potácať ani nebude cítiť únavu."
     Matka postaví dievča na zem a ono stojí pevne vzpriamené a usmieva sa čoraz veselšie. Napokon zašvitorí strieborným hláskom: „Dobroreč Pánovi, mamka! Som úplne uzdravená! Cítim to." A vo svojej dievčenskej jednoduchosti pastierky sa hodí Ježišovi okolo krku a pobozká ho. Matka, rezervovaná, ako sa patrí na jej vek, si pokľakne na zem, bozkáva Pánovi odev a dobrorečí mu.
     „Choďte. Pamätajte na Božie dobrodenie a buďte dobré. Pokoj nech je s vami."
     Ale ľudia sa už zhromažďujú v záhradke Eliášovho domu a dožadujú sa Pánovho slova. A hoci Ježiš nemá veľkú chuť hovoriť, lebo je skormútený zo zajatia Krstiteľa a zo spôsobu, ako k nemu došlo, predsa sa však poddá a v tieni stromov začne hovoriť.
     „Ešte v tomto peknom čase, keď obilie dozrieva do klasov, vám chcem ponúknuť podobenstvo inšpirované obilím. Počúvajte.
     Nebeské kráľovstvo sa podobá človekovi, ktorý zasial na svojej roli dobré semeno. Ale kým ten muž a jeho sluhovia spali, prišiel jeho nepriateľ, prisial medzi pšenicu kúkoľ a potom odišiel. Spočiatku si nikto nič nevšimol. Prišla zima s dažďami a inovatkou, prišiel koniec mesiaca tebet a zrno vzišlo. Jemná zeleň lístkov, ktoré práve vyklíčili. V počiatkoch svojej nevinnej existencie vyzerali všetky rovnaké. Prišiel mesiac šebat a potom adar, rastliny vyrástli a potom sa začali nalievať zrnom klasy. Vtedy zbadali, že v zeleni nebola len pšenica, ale aj kúkoľ, pevne ovinutý svojimi jemnými a pružnými pupencami okolo stebiel obilia.
     K hospodárovi prišli sluhovia a povedali mu: 'Pane, aké semeno si to zasial? Nebolo to vyberané semeno, očistené od každého iného semena, ktoré by nebolo pšenicou?'
     'Určite bolo dobré. Ja som ho vybral a všetko zrno bolo rovnakej kvality. Zbadal by som, keby v ňom boli iné semená.'
     'A kde sa teda vzalo v pšenici toľko kúkoľa?'
     Hospodár porozmýšľal a potom povedal: 'To urobil nejaký môj nepriateľ, aby mi spôsobil škodu.'
     Sluhovia sa ho potom spýtali: 'Chceš, aby sme išli na roľu a trpezlivo očistili klasy od kúkoľa a vyzbierali ho? Prikáž nám to a my to urobíme.'
     Ale hospodár odpovedal: 'Nie, lebo pri zbieraní kúkoľa by ste mohli vytrhnúť aj pšenicu a určite by ste porušili aj jemné klasy. Nechajte oboje rásť spolu až do žatvy. V čase žatvy poviem žencom: »Pokoste všetko spolu, ale prv než poviažete snopy, teraz, keď pupence kúkoľa zoschli na krehkú burinu, kým uzavreté klasy sú mohutnejšie a tvrdšie, pozbierajte najprv kúkoľ z pšenice a poviažte ho zvlášť do snopov. Potom ich spáľte a poslúžia ako hnojivo pre pôdu. Dobrú pšenicu zhromaždite do mojej stodoly a bude z nej výborný chlieb, na hanbu môjmu nepriateľovi, ktorý si za svoju nevraživosť zaslúžil len to, že je pred Bohom ničomný.«'
     Teraz porozmýšľajte o tom, ako často a koľko zasieva Nepriateľ do vašich sŕdc. A pochopíte, ako treba ustavične a trpezlivo bdieť, aby sa do vybratej pšenice neprimiešalo čo len trocha kúkoľu. Údelom kúkoľa je zhorieť. A vy chcete zhorieť, alebo chcete byť obyvateľmi kráľovstva? Hovoríte, že chcete byť obyvateľmi kráľovstva. Dobre, usilujte sa nimi byť. Dobrý Boh vám dáva svoje slovo. Nepriateľ bdie, aby mu uškodil, lebo zo pšeničnej múky zmiešanej z kúkoľa je chlieb horký a škodlivý pre žalúdok. Ak máte kúkoľ vo svojej duši, usilujte sa ho dobrou vôľou vytrhať a odhodiť, aby ste boli hodní Boha.
     Choďte, deti. Pokoj nech je s vami."
     Zástup sa pomaly rozchádza. V záhrade zostane osem apoštolov a navyše Eliáš, jeho brat, matka a starý Izák, ktorého duša jasá pri pohľade na svojho Spasiteľa.
     „Poďte bližšie ku mne a počúvajte. Vysvetlím vám úplný význam podobenstva, ktoré má okrem toho, čo som povedal zástupu, ešte dva ďalšie významy.
     Vo všeobecnosti má toto podobenstvo takéto uplatnenie: Roľa je svet. Dobré semeno sú synovia Božieho kráľovstva, ktorých Boh zasial do sveta v očakávaní, že dospejú k svojmu cieľu, aby ich Žnec pokosil a priviedol k Hospodárovi sveta, aby ich uložil do svojich stodôl. Kúkoľ sú synovia Zlého, rovnako rozosiati na Božej roli s cieľom spôsobiť starosti Hospodárovi sveta a poškodiť Božie klasy. Boží Nepriateľ ich – čarami – zasial úmyselne, lebo diabol skutočne skazí človeka až tak, že si urobí z neho svoje stvorenie. A toto svoje stvorenie rozsieva, aby zviedol ďalších, ktorých si nemohol zotročiť inak. Žatva, teda viazanie snopov a ich preprava do stodôl, je koniec sveta. Tí čo ju uskutočňujú, sú anjeli. Im je prikázané zhromaždiť pokosené stvorenia a oddeliť pšenicu od kúkoľa. A ako v podobenstve spália kúkoľ, tak budú pri poslednom súde vo večnom ohni spálení aj zatratení.
     Syn človeka pošle vyzbierať zo svojho kráľovstva všetkých tých, čo spôsobujú pohoršenia a páchajú neprávosť. Lebo potom bude kráľovstvo na zemi i v nebi a medzi obyvateľmi kráľovstva na zemi budú primiešaní mnohí synovia Nepriateľa. Oni dosiahnu, ako povedali aj proroci,* dokonalosť v pohoršení a ošklivosti v každej službe na zemi a budú veľmi obťažovať deti ducha. Z Božieho kráľovstva, z nebies, už budú vylúčení skazení, lebo skaza nevojde do neba. Potom teda Pánovi anjeli priložia kosáky medzi zástupy poslednej úrody, pokosia a oddelia pšenicu od kúkoľa a ten hodia do ohnivej pece, kde bude plač a škrípanie zubami. No spravodlivých – vyvolenú pšenicu – privedú do večného Jeruzalema, kde sa zaskvejú ako slnko v kráľovstve môjho i vášho Otca.